Mainstreamové médiá sa snažia urobiť 17. novembra deň, ktorý by mal v našich životoch byť dňom, ktorý naše životy zmenil k lepšiemu. Necítim to tak a iste nie som sám.

Kde sa stala chyba ?

Prevzatie moci od komunistov bolo ukážkovo bezproblémové. V podstate aj rozdelenie federácie.

Ak niečo sa začalo kaziť moc rýchlo, bola to ekonomika. Ekonomická kriminalita postupne rozvracala hospodárstvo a mnoho ľudí sa nie z vlastnej viny dostávalo do existenčných problémov. Nevyplatené mzdy, nezaplatené faktúry, nemožnosť nájsť si prácu v celých regiónoch, to bola súčasť ponovembrových rokov.

Pamätáte si na sľuby, za koľko rokov doženieme ten „vyspelý“ západ? Ale doháňame ho, pretože ten ako keby nám bežal oproti. A možno „vyspelý“ bol vždy len na stránkach našich médií, realita bola iná.

november 1989, čas nádeje (foto ŠJů, CC BY-SA 3.0, via Wikimedia Commons)

Sociálne istoty socializmu zobrali po novembri 18989 rýchlo za svoje. Dávno je preč právo na prácu alebo dostupné byty pre mladé rodiny. Občas sa nejaké aj postavia. Ale väčšine mladých ľudí z tzv. pracujúcej majority ostáva buď hypotéka alebo „mamahotel“. Žijú svoj život bez perspektívy, zo dňa na deň, či od splátky k splátke.

Niet sa preto čo diviť, že už aj zamestnávatelia majú problémy zohnať ľudí čo chcú pracovať. Chýba chuť, schopnosti či motivácia. Aj na tom „vyspelom“ západe sa už ťažko zarába. Kde sú tie časy, keď si tam Slovák v robotníckej profesii zarobil na byt na Slovensku. Kurz 1 : 45 je dávno minulý, prišlo Euro a prežíva sa z ruky do huby tam ako aj tu.

Migračná kríza, matka všetkých problémov.

(Horst Seehofer, nemecký minister vnútra )

A ona sa týka aj 17. novembra. Aj keď na Slovensko vo významnejšom počte migranti neprišli, migračná kríza občanov krajiny významne postihla stratou slobody slova vybojovanej v roku 1989. V rámci boja proti rasizmu, fašizmu a xenófóbii sa opätovne vrátili prednovembrové časy represií za vyslovený názor, cenzúra a autocenzúra.

Zásahy represívnych zložiek štátu za prejavené názory či symboly pohanskej viery ukončili epochu 17. novembra 1989. (foto: Facebook)

A toto je ten rozhodujúci zlom, ktorý neguje 17. november samotný, ako aj ako aj úsilie miliónov mužov a žien v rokoch nasledujúcich. Stíhanie za prejavený názor sa nedá obhájiť rečami o zodpovednosti. Aj pred 17. novembrom 1989 sa tak odôvodňovalo trestanie za názor tzv. protisocialistických živlov. V dnešnom jazyku by to boli extrémisti.

17. novembra 1989 sme chceli získať slobodu slova. Mala znamenať tak beztrestnú kritiku komunistickej strany ako aj čohokoľvek iného, napríklad aj kritiku presídľovania migrantov na Slovensko, ak by sme vtedy o niečom takom tušili. A na cca 20 rokov sme slobodu slova aj získali.

Posledných 10 rokov sa nám dostávajú do právneho systému veci vracajúce slobodu slova kdesi hlboko pred 17. november 1989.

Začínam mať tušenie, že tie legislatívne zmeny neboli riešením aktuálnej situácie na Slovensku, ale prípravou tzv. „elít“ na očakávaný migračný tok, prípravou pozícií na umlčanie jeho kritikov. Myslím že väčšina z nás oveľa skôr zachytila ten „boj proti rasizmu a xenofóbii“ a s ním súvisiace nové trestné §, než niekde videla (ak vôbec dosiaľ videla) rasistu a xenofóba.

A tak sme 29 rokov po 17. novembri bez sociálnych istôt tých čias (práca, bývanie…) a aj bez tej slobody prejavu. Čistý krach túžob jednej generácie.

Je to opäť ako v lete roku 1989. Na jednej strane slobodomyseľní občania, na druhej strane systém.