Na prístupe EÚ k migračnej kríze ma fascinuje jedna vec. Každý normálny človek by očakával, že v situácii, keď sa do Európy valia milióny ľudí z Ázie a Afriky, bude hlavnou prioritou únijných orgánov i politikov kľúčových krajín zastavenie tohto prúdu, tj. ochrana hraníc EÚ. Skutočnosť je ale úplne iná.

Hlavnou prioritou EÚ je otvorenie všetkých členských krajín masovej migrácie prostredníctvom presadenia systému povinných kvót, pokiaľ možno trvalých. To všetko v situácii, kedy celá západná Európa zažíva silné spoločenské otrasy spôsobené desaťročiami nezvládnutej migrácie predovšetkým moslimov, neochotných či neschopných sa integrovať do väčšinovej spoločnosti.

To všetko v situácii, keď každý mesiac prináša nové prípady teroristických útokov na bezbranných obyvateľov, ktoré páchajú títo migranti alebo ich potomkovia. EÚ nerobí vôbec nič proti tým, ktorí prevážajú státisíce ilegálnych migrantov do Európy, neprijala žiadne sankcie ani iné opatrenia voči vládam, ktoré úplne rezignovali na ochranu hraníc EÚ alebo Schengenského priestoru (Grécko, Taliansko), bez mihnutia oka akceptovala roztrhanie únijných azylových dohôd a pravidiel Nemeckom, ktoré spustilo migračnú lavínu. Trestať bude tých, ktorí ich dodržiavali a ktorí sa nechcú podriadiť požiadavke, aby ich krajiny boli otvorené neobmedzenej kolonizácii moslimskými migrantmi – krajiny V4.

To všetko ukazuje, že usadzovanie miliónov migrantov naprieč Európou je strategickým politickým projektom, ktorý má v predstavách vládnucich európskych elít o ďalšom smerovaní európskej integrácie zásadný význam. Je to faktor, od ktorého si tvorcovia európskej politiky sľubujú, že vyvolá zmeny, ktoré napomôžu politickému zjednoteniu kontinentu a vytvoreniu novej spoločnosti a nového človeka.

To je hlavný cieľ ľavicových progresivistov, ktorí európsku politiku dlhé roky formujú a ovládajú. Je to politický projekt, o ktorého existencii ani súvislostiach sa otvorene nehovorí. Otvorenie hraníc EÚ dokorán migrácii je zdôvodňované výhradne humanitárno a emocionálne – súcitom s trpiacimi. Len málokedy v histórii si politici dovolili s takto cynickým pokrytectvom balamutiť svojich spoluobčanov v situácii, keď je jasné, že zosilnená masová migrácia bude nevyhnutne znamenať aj zvýšenie spoločenského napätia, konfliktov a násilia.

Naopak, vedúci inštitúcie EÚ chcú otvoreným nátlakom, vydieraním a trestami vystaviť týmto hrozbám aj tie krajiny, ktoré boli zatiaľ devastujúcim dôsledkom masovej migrácie z Ázie a Afriky ušetrené. V plánoch pokrokových elít na ďalšie utuženie pomerov v Európe a presadenie urýchlenej umelej centralizácie a politického zjednotenia hrá masová migrácia úlohu baranidla, ktoré má rozbiť a rozklížit národné spoločenstvá v členských krajinách, premeniť ich v súlade s pokrokárskými  doktrínami a ideológiami vo spoločenstvá menšín, paralelných, nesúrodých, nejednotných a dobre ovládateľných.

Preto nikdy nebolo záujmom európskych elít migrantov integrovať a asimilovať. Preto sa toľko ujala zhubná teória multikulturalizmu, tento moderný, politicky korektný „apartheid naruby“.

Preto sú zúrivým útokom vystavené všetky tradičné európske hodnoty a spoločenské inštitúcie, ako kresťanstvo, národ, rodina, tradičná spoločenská rola oboch pohlaví atď., zatiaľ čo islamská tradícia  je nielen široko tolerovaná, ale aj oficiálne podporovaná.

Vytúžené zmätenie všetkých hodnôt a tradícií nemôže byť väčšie. Masová migrácia je zhora organizovaný útok na Európu, tak ako ju poznáme. Je to útok na Európu národov a národných štátov, na ktorých sa rozbíja velikášsky sen elít o zjednotenej kontinentálnej veľmoci pod ich vládou. Je to zbraň, s ktorej pomocou chcú dostať pod svoju výlučnú kontrolu život a myslenie obyvateľov členských krajín EÚ.

Preto je tiež reakciou na každý ďalší útok islamistov nové utiahnutie skrutiek všadeprítomnej kontroly všetkého a všetkých, obmedzenie občianskej slobody a vylúčenie akejkoľvek prípustnosti kritiky doterajšieho smerovania EÚ.

Západná Európa tomuto neblahému vývoji už dávno podľahla, avšak postkomunistický stred a východ EÚ si uchoval relatívne homogénnu spoločnosť a široko zdieľanú nedôveru k pokrokárskym sociálnym experimentom. Musí byť teda podrobený silou.

Umelé osídlovanie našej krajiny cudzincami z rozhodnutia cudzej moci, ktoré nám dnes vnucuje Brusel, má v našej histórii paralelu iba v čase nemeckej okupácie. Nenechajme sa balamutiť a vydierať slovami o súcite a solidarite alebo podplácať nezmyselnými korupčnými dotáciami. Ide o to, v akej krajine budeme žiť, s kým sa o ňu budeme deliť, či odovzdáme jej osud do rúk nových protektorov alebo či si ubránime právo rozhodovať o svojich veciach sami. Ide o našu slobodu, ide o všetko.

Mimoriadne dôležitý a skvele formulovaný text Jiřího Weigl zo zborníka IVK.