Publikované 14.6.2017

Prednedávnom som dostal ponuku od moderátorky jedného rádia (meno nie je dôležité) ponuku vystúpiť pri komentovaní aktuálnych udalostí. Porozprávali sme sa po telefóne, keďže ma nepoznala osobne a overovala si jednak moje postoje a tiež aj schopnosť formulovať nejaké názory a myšlienky tak, aby to bolo pre poslucháčov zaujímavé.


Edit po roku 13.6.2018

Dňa 1.6.2018 zaniklo Rádio Aktuál. Takže dnes už môžem povedať, že išlo práve o toto rádio. Tému – voľby vo Veľkej Británii, moderovala Zuzana Martináková. Ako bolo vidno z článku, jej sloboda bola limitovaná

Žiada sa doplniť, že rádio nezaniklo preto, lebo nebol záujem divákov o podobný formát. Podľa mňa zaniklo preto, lebo nedokázalo ponúknuť v danom formáte skutočnú diskusiu. Som presvedčený, že keby do podobného formátu volali účastníkov, ktorí zastupujú neortodoxné a z hľadiska mainstreamu „kacírske“ názory, počúvanosť by dramaticky stúpla.

Avšak tu je riziko, ktoré je spomenuté v článku. Nevedno, na aké zdroje sa majiteľ rádia spoliehal. V podstate je to mimoriadne smiešne. Pragmatický pohľad velí pozývať každého, kto má k téme čo povedať, pretože to zvýši počúvanosť, rating a možnosť získať viac peňazí z reklamy. Lenže diktát mimovládiek a „ľudí, čo sa spolu rozprávajú“ sa naopak snaží o vytlačenie z reklamného trhu každé médium, ktoré si dovolí dať priestor komukoľvek inému, ako je ich názor.

Tým sa síce dosiahne unifikovaný pohľad a „názorová jednota“ v komerčných médiach, ale zároveň sa obmedzuje okruh počúvanosti len na presvedčené publikom.  A ako vidno z osudu Rádia Aktuál, toto publikum nestačí na zaplatenie účtov.

Cestou je odvážny investor, ktorý by napríklad spomenutej Martinákovej uvoľnil ruky a povedal, že „dramaturgia a réžia je na Tebe„. A zaručil jej, že kopance mimovládiek a „slušných ľudí“ bude bez problémov odrážať. Diskusie by sa samozrejme stali ďaleko ostrejšie, ale aj ďaleko sledovanejšie. Hoci by sa opäť vytvoril tlak na zadávateľov reklamy – „bububu, to je škaredé rádio, volá si aj ľudí, s ktorými sa nerozprávame, neopovážte sa tam dať reklamu, lebo všetci gayovia v Bratislave vám nebudú milovať“ po čase by aj veľké korporácie skôr alebo neskôr našli do takto profilovaného média cestu. Prečo? V konečnom dôsledku aj im ide len o biznis napriek vzletným, slovám o ochrane práv menšín, moslimov a multikulti, čo je dnes súčasť identity väčšiny nadnárodných korporácií. Ak by sa tu koncentrovala významná spotrebiteľská skupina, žiadny nátlak mimovládiek by ich nezastavil. Biznis je biznis.


Zdalo sa, že bola spokojná. Oznámila mi formát relácie, pozvané osoby a virtuálne sme si „ťapli„. Keď už som bol prakticky na ceste do rádia, ozvala sa mi moderátorka.

Nebol som prekvapený, keď mi oznámila, že sa zmenila dramaturgia programu a zistila, že moja osoba je tam akosi naviac. A že to nie je cenzúra a že ona sama je slobodná a nikto jej neprikazuje s kým má relácie robiť a že so mnou ráta a že je rada, keď som ochotný spolupracovať a že nové mená a nové názory sú potrebné, keďže väčšina tých, ktoré zaznievajú z éteru neprinášajú nič nové.

A že ma pozýva na ďalší termín, kde sme mali spraviť reláciu o americkej politickej scéne a súčasnom prezidentovi Trumpovi. Čakal som márne na telefonát. Neprišiel.

Ani teraz som nebol prekvapený, kolegom som tento príbeh rozprával a spôsobil som záchvaty veselia pri pomyslení, že niekto, kto nie je súčasťou „prevereného mainstreamu“ by sa objavil v mainstreamovom rádiu. Nepovažujem sa za radikála, nežiadam o pozornosť, len si myslím, že moje názory sú jednak konzistentné a jednak sú podobné názorom významnej, vôbec nie zanedbateľnej časti elektorátu, občanov tejto krajiny. Ak hovoríme, že je tu demokracia, jej integrálnou, neoddeliteľnou súčasťou je diskusia. Lenže nie viachlasný monológ, ako to dnes počujeme z mnohých relácií v súkromných aj verejnoprávnych médiách, ale ostrý nekompromisný stret rôznych názorov, ktoré vytvárajú možnosť otvárať témy, a získavať pre ne súhlas verejnosti.

Schopnosť rozprávať a počúvať sa však už akosi vytratila, dnes sa preferujú pritakávania a nesúhlas dnešná generácia „snowflakes“ snehových vločiek považuje za osobnú urážku hraničiacu s trestným činom.

Len na okraj. Dramaturgia relácie spomínanej v úvode sa pri počúvaní zo záznamu nijako nelíšila od tej, ktorá mi bola prezentovaná. Len tam chýbalo jedno meno. Moje. Zato však ostalo viac miesta pre reprezentanta mimovládnej nadácie. Je pravda, že môj vzťah k podobným organizáciám je známy, zvlášť keď sú ako v tomto prípade financované aj o zahraničia a je možné diskutovať o ich profesionálnej objektivite. Takže skôr predpokladám, že sloboda redaktorky jednak narazila na konflikt keď sa reprezentant mimovládnej organizácie odmietol zúčastniť na relácii spolu so mnou a jednak vtedy, keď sa vedenie rádia dopočulo o jej podivných názoroch na výber hostí. Rádio ako také je dnes závislé na grantoch, peniazoch z reklamy a jej zadávatelia sú pod tlakom podobných mimovládok ako zástupca, ktorý bol v štúdiu, aby boli z okruhu reklamy vyradené tie médiá, ktoré sa nesprávajú „správne„.

Je to novodobá totalita, diktát peňazí a nikým nevoleného okruhu ľudí, ktorí kádrujú preverujú a postihujú.

Sloboda slova neznamená len to, že môžete, tak ako v tomto prípade, niečo napísať. Sloboda slova má aj pasívnu zložku, t.j. sloboda byť vypočutý. Ak vás niekto odstrihne od médií a naopak sám sebe vyhradí nekonečný priestor, vaša sloboda je neporovnateľná s konkurenčným postojom. Vôbec nejde o to, kto má pravdu. Možno sa vo všetkom mýlim a možno skutočne nemám pravdu. Ale ani minimálny priestor, kde by mi moje omyly niekto dokázal, nedostanem.

Rozsah tém a ich spracovanie v dnešnom mainstreame je teda schematický a ako redaktorka poznamenala, nikto ju už neprekvapuje. Robila s dostupným okruhom ľudí toľkokrát, toľkokrát sa vyjadrovali ku všetkému možnému, že dopredu vie, čo dotyčný bude hovoriť. Ale na výber nemá. Buď bude robiť rozhovory s dopredu známymi odpoveďami, ale ich robiť nebude vôbec. Nakoniec každého baví najviac v prvom rade pohľad na výplatnú pásku, nie?

Nerobím si ilúzie, dosah podobných úvah je minimálny, nič sa nezmení. Ale tak ako to nevzdali ľudia na rohu ulice, ktorí okoloidúcim z drevenej debničky pred sto rokmi kázali o nespravodlivosti, ľudských právach a potrebe sa mobilizovať, nevzdávam sa ani ja. Kolesá osudu sa točia pomaly, ale nakoniec sa špirála od súčasného smerovania spoločnosti k obmedzovaniu slobôd odvráti. Nemusí to byť hneď, za pár rokov, či dokonca za môjho života. Podstatné je nevzdať sa. Len vtedy sa človek môže cítiť slobodným občanom.