Uznesenie Europarlamentu z 18.mája 2017 s názvom stratégia pre Sýriu definovalo postoj Európskej únie ku konfliktu v Sýrii.

Pre začiatok treba povedať dve veci. Konflikt v Sýrii formuje imigračnú resp. migračnú politiku EÚ v posledných 4 rokoch, po druhé uznesenie o stratégii k Sýrii je tak mimoriadne dôležité, že si zasluhovalo minimálne diskusiu na pôde výboru pre Európske záležitosti NR SR, ak už nie rovno v pléne.

Počúvame takmer denne: „EÚ tamto, EÚ hento“, „tí zlí bruselskí úradníci“, či „mráz prichádza z Bruselu“. Stalo sa to koloritom nášho verejného priestoru, čím oveľa viac vravíme skôr o sebe, než o reálnych politikách EÚ. Áno, je to tá najskvelejšia výhovorka, ako maskovať vlastnú rezignáciu na čokoľvek zmysluplné a releventné v diskusiách k materiálom, ktoré sa k nám valia z EÚ.

Ja chápem! Komu by sa chcelo čítať desiatky a desiatky strán európskeho technokratického newspeeku, boriť sa v bažinách uznesení Europarlamentu. Navyše ak ste poslanec NR SR a vaša jediná úloha je „Lebo Fico“, poprípade alternatívne „Lebo Putin“.

Kto by už čakal (a verejnosť už vôbec nie, lebo má problém s rozvinutým komplikovanejším súvetím v texte a jeho čítaním s porozumením) od voleného zástupcu, že teda hodnota za peniaze, a že teda keď už je platený z daní, že teda by mohol použiť aspoň raz od volieb ten otvor, čo má hore, lebo veď kua „pane profesore, již je čas“… A pocit trápnosti z niektorých poslancov na výbore pre Európske záležitosti za chvíľu rozbije aj tie okná, ktoré tam ešte zabudli normalizační súdruhovia z Alma-Aty 3.

V normálnej krajine by ku stratégii v Sýrii z dielničky EÚ prebiehala v parlamente niekoľkodňová diskusia. Bola by totiž šancou ukázať, že aj malinký okres na severe v rámci EÚ, čím Slovensko (vlastným pričinením) je, má niečo, čo sa vulgárne označuje ako názor.

Tá diskusia, ktorá sa nestala, by aspoň na chvíľu vrátila do slovenského parlamentu podstatu parlamentnej demokracie, že teda poslanci – parlamentári limitujú a zabraňujú vláde vládnuť (predstavte si aj v otázkach zahraničnej politiky).

Radi sa oháňame „konsenzom politických strán v zahraničnej politike“ je to mantra, ktorá po 13 rokoch od nášho vstupu do EÚ má asi takú cenu ako výpredaj kníh Michala Havrana vo výklade Martinusu na Obchodnej.

To, čo ma dnes neuveriteľne serie, je pravda o našej (ne)schopnosti čokoľvek zásadne v EÚ povedať.

Slovenská pozícia v Európe a Európa v slovenskej pozícii nevznikne zo dňa na deň a pochybujem, že vznikne na pôde slovenského parlamentu. Môže však vzniknúť v ostrovčekoch pozitívnej deviácie, kde sa spolu zídu tí, čo nestratili Slovensko na mape.

Mimochodom tá stratégia k Sýrii, ktorú 18.mája prijal svojim uznesením Europarlament  a ktorá dáva „mandát“ Federice Mogherini, je tiež riadne sci-fi a paródia na zahraničnú politiku, prepitujem, globálneho hráča.

Ach, áno maoisti a molotovci zo zlatých 70-tych, mali vždy svoje zahraničnopolitické čaro….