Čas od času, francúzsky Národný ústav pre štatistiku a ekonomické štúdie (INSEE) ponúka pohľad na etnické zloženie francúzskej spoločnosti. Štúdia, „Narodený vo Francúzsku rodičom imigrantom,“ (Être né en France d’un parent immigré), ktorá bola zverejnená vo februári 2017, je jedným z týchto pohľadov.

Rovnako ako niekoľko ďalších zábleskov, táto štúdia ponúka čiastočný pohľad na etnické zloženie francúzskej populácie. Štatistický záver – s odpoveďou na neustálu otázku: koľko moslimov je vo Francúzsku? – By bol vnímaný, ako diskriminačný a poburujúci. Vzhľadom k tomu, v „integračnom modeli“ Francúzsko sa nikto neodvažuje identifikovať ľudí podľa ich pôvodu, podľa ich náboženstva, podľa ich farby kože alebo pleti, alebo podľa ich náboženstva a akékoľvek porovnávanie subsaharského obyvateľstva- napríklad ich úroveň vzdelania, úroveň vzdelania ich detí, typ pracovných miest, ktoré ich rodičia majú, ako často chodí do mešity. Alebo či strávili nejaký čas vo vezení- je nezákonné, diskriminačné a rasistické. Subsaharská populácia musí zmiznúť zo súhrnu údajov o francúzskom ľude. Táto štúdia však poskytuje niektoré dôležité informácie. V roku 2015, 7,3 miliónov ľudí narodených vo Francúzsku malo aspoň jedného z rodičov prisťahovalcov (11% populácie). Z týchto 7,3 miliónov ľudí, 45% sú európskeho pôvodu, z ktorých väčšina sú deti prisťahovalcov, ktoré prišli do Francúzska zo Španielska (8%), alebo z Talianska (8%) už v roku 1930, alebo z Portugalska v roku 1970 atď. Dá sa predpokladať, hoci to nie je uvedené v štúdii, že títo ľudia sú kresťanského pôvodu.

Ďalšia skupina sa skladá z Afričanov. 42% zo 7,3 miliónov detí narodených vo Francúzsku imigrantským rodičom má africké pozadie, najmä zo severnej Afriky. Oni prišli z Alžírska (15%), Maroka (11%), Tuniska (5%) a subsaharskej Afriky (11%). Hoci to tiež nie je uvedené v štúdii, zdá sa, že veľká väčšina z nich sú moslimovia. Ďalšia skupina, deti z tureckých rodín migrantov, predstavuje 4% zo 7,3 miliónov. Títo ľudia sú klasifikovaní ako Aziati, nie sú zahrnutí do africkej a moslimskej skupiny. Väčšina z nich sú Turci a tiež pravdepodobne moslimovia. Na záver by sa preto dalo predpokladať, že 46% z potomkov prisťahovalcov sú moslimovia a 45% sú kresťania. Zvyšných 9% pochádza z východnej Ázie, alebo Ameriky.

Kritizujúce obmedzené údaje z tejto štúdie, Michéle Tribalatová, francúzska demografka, publikovala niektoré osobné závery na spravodajskom portáli Atlántico. Po prvé, Tribalatová vyjadrila ľútosť nad tým, že „neexistujú údaje o počte obyvateľov cudzieho pôvodu po dve generácie“. Ale zároveň uviedla, že nie je tak ťažké si ich sama zostaviť. „Ak pridáme dve generácie (prisťahovalcov a detí prisťahovalcov), tak nám to dáva celkom 13.5 miliónov, čiže 20,4% populácie. Máme tu teda niečo viac ako jedného občana z piatich cudzieho pôvodu, cez dve generácie, v roku 2015.“ Na otázku Gatestone Inštitútu, ako prišla k číslu 13,5 milióna, odpovedala: „Veľmi jednoducho: pridala som populáciu migrantov z roku 2015 (6,2 milióna) k 7,3 milióna prisťahovalcov z INSEE a vyšlo 13,5 milióna.“ Vo svojom článku v denníku Atlántico, Tribalatová uviedla, že dôležitejšie ako dáta z roku 2015, je tempo rastu, ktoré viedlo k číslam v roku 2015. Tribalatová vypočítala svoje vlastné odhady tohto rastu s východiskovým bodom v rokoch 1986, 1999 a 2011 a prišla s modelom úchvatne rýchleho rastu počtu migrantov viac ako dvoch generácií: 13,2 miliónov prisťahovalcov z roku 2015, 12,1 miliónov štyri roky skôr a 9,8 miliónov v roku 1999. Inými slovami, 19,2% v roku 2011 a 16,8 % v roku 1999. Populácia francúzskych osôb cudzieho pôvodu sa preto zvyšuje pri pohľade na dve generácie o 9% len medzi rokmi 2011 a 2015.

Za rovnaké obdobie, počet francúzskych detí narodených vo Francúzsku rodičom narodeným vo Francúzsku vzrástol iba o 2,6%, píše Tribalatová. V dôsledku toho, francúzska populácia sa významne zvyšuje len kvôli migrácii. Ale akej migrácii? Kresťanskej či moslimskej? Tribalatová pokračuje: „Ukázala som, že priemerná ročná miera rastu počtu imigrantov bola takmer na nule v rokoch 1975 a 1999. Ale to je už iný príbeh, ako v rokoch 1999-2015. Populácia subsaharského pôvodu je tá, ktorá rastie rýchlejšie. Za štyri roky (2011 -2015), pri pohľade na dve generácie (prisťahovalcov a detí prisťahovalcov) sa zdá, že subsaharská populácia vzrástla o 43%. Táto populácia je veľmi mladá. V roku 2015, 80% detí subsaharských prisťahovalcov boli mladšie ako 25 rokov „(zdôrazňuje autorka. ) Tieto závery sú potvrdené ďalšími štúdiami Národného ústavu pre štatistiku a ekonomická štúdia (INSEE) s názvom „Demografia potomkov prisťahovalcov“ (Démographie des descendants d’immigrés), publikovanej v roku 2014. „Subsaharská africká a turecká populácia rastie veľmi rýchlym tempom (čo by mohlo viesť až k zdvojnásobeniu za menej ako 10 rokov ak to bude pokračovať). Celková plodnosť žien narodených v Turecku je približne 3, rovnako ako pre ženy v subsaharskej Afrike. Je to bližšie k počtu 3,5 pre ženy narodené v severnej Afrike, zatiaľ čo je to len 2 pre ženy narodené v Európe, najmä vo Francúzsku. „

Inými slovami, v prípade, že sa dá moslimskú populáciu vo Francúzsku dnes odhadnúť na zhruba 6 miliónov, mohla by vzrásť na 12 miliónov v roku 2020-2025. Toto číslo ešte nezohľadňuje moslimskú populáciu, ktorá sa prisťahovala do Francúzska zo severnej Afriky v 60. rokoch a začiatkom 70. rokov 20. storočia. Je ich niekoľko miliónov – nikto nevie, koľko presne. Oni sa stali Francúzmi veľmi skoro a pre demografov, ich vnúčatá a pravnúčatá sa už nepovažujú za prisťahovalcov. Títo moslimovia sú skôr začlenení do štatistík ako francúzski občania narodení francúzskym rodičom. Sú to moslimovia, ale nie podľa štatistík. Francúzska moslimská populácia môže rýchlo vzrásť na takmer 15-17 miliónov, ale nikto to nemôže a ani nebude nikdy presne vedieť, ak sa nezmení zákon zakazujúci oficiálny zber etnických dát. O týchto otázkach sa otvorene nehovorilo v tvrdej predvolebnej prezidentskej debate, ktorá zúrila vo Francúzsku. Táto téma nie je politicky korektná. Ale v dnešnej dobe, keď sa šíri islamizmus, sa váhy nakláňali v prospech Marine Le Penovej.

 

 

Článok pôvodne vyšiel na portáli GATESTONE INSTITUTE