Zosnulý profesor Robert Wistrich (1945 – 2015), predsedal ústavu Modernej Európskej a Židovskej histórie. Od roku 2002 bol riaditeľom Medzinárodného centra pre štúdium antisemitizmu Vidala Sasoona.
„Antisemitizmus medzi intelektuálnou elitou pohanského staroveku začal v Alexandrii pred viac ako 2000 rokmi. Tento typ antisemitizmu – najmä v rozvinutých kultúrach akými boli Egypt, Grécko a Rím – sa zameral na otázky, ktoré sa zdajú byť univerzálne a nadčasové. Židia boli opakovane označovaní ako nespoločenskí. Nejedli a nepili so svojim susedmi, tak, ako to vyžadovala tradícia v stredomorí. Tieto staroveké obvinenia Židov z izolacionizmu, interpretovaného ako pocit vlastnej výlučnosti tvoria základy, na ktorých boli v priebehu tisícročí postavené nové oveľa vážnejšie obvinenia.“
„Úloha intelektuálov, ako nositeľov antisemitizmus pokračovala po stáročia. Otcovia Cirkvi, najmä vo štvrtom storočí kresťanskej éry, načrtli ideologické schémy, z ktorých sa vyvinula veľká časť démonizovania Židov, judaizmu a židovského národa. Výslovne označili Židov za vrahov Krista a národ bohovrahov. To už má svoje počiatky v evanjeliách. Jediní intelektuáli v stredovekej Európe boli práve kresťanskí kňazi. Viac ako tisíc rokov mnohí poprední kresťanskí teológovia učili pohŕdanie voči židovskému národu. Po druhej svetovej vojne toto veľmi podrobne opisuje francúzsky spisovateľ židovského pôvodu Jules Isaac. „
„Obraz údajnej satanskej podstaty Židov sa tiahol celým stredovekom. Neskôr sa Židia naozaj objavovali v démonických vyobrazeniach tej doby. Takmer všetky ich činy boli interpretované ako pohnútky mimoriadnej zloby a zvrátenosti. Cirkevný reformátor Martin Luther bol mužom význačných intelektuálnych schopností. Jeho výpady voči Židom patria medzi najostrejšie v dejinách antisemitských klebiet.“
„V katolicizme, pravosláví a protestantizme, sa antisemitizmus stal veľmi rozšíreným javom. Židia boli označovaní cirkvami ako“ agenti diabla, „a nepriatelia viery. Toto démonizovanie bolo neskôr prenesené do racionalizmu, do hodnôt po-kresťanskej éry a získali nový sekulárny náboj. Napríklad osvietenstvo osemnásteho storočia sa nieslo v duchu revolty proti etablovanej cirkvi. Vyhlásilo zvrchovanosť rozumu, humanizmu a všeobecnej „tolerancie“. Napriek tomu pokračovalo v tradícii antisemitizmu. Jeho intelektuálni zástancovia obrátili svoj antisemitizmus proti katolíckej cirkvi. Bol to Voltairov prístup k baštám „povier“ a najmä ku katolíckej cirkvi a Svätému Písmu. Ten zahŕňal útok na židovskú Bibliu, judaizmus a Židov samotných ako na zdroj všetkého zlého. Voltaire a ostatní filozofi osemnásteho storočia vyhlásili za najväčší zločin Židov vynález Boha a monoteizmu – najhoršia vec, ktorá sa kedy civilizácii prihodila. Inými slovami, ich hriechom nebola účasť na ukrižovaní a smrti a Ježiša Krista, ale ich účasť na jeho zrodení.“
„Veľkí nemeckí idealisti a filozofi osemnásteho storočia od Kanta, cez Fichta až k Hegelovi, boli všetci antisemiti. Rovnako tak všetci veľkí intelektuáli, ktorí ich buď nasledovali, alebo im oponovali – Schopenhauer, Nietzsche alebo mladý Karl Marx. Nietzsche a Kant boli o niečo menej antisemiti než ostatní. Táto tradícia vyvrcholila v osobe Martina Heideggera, ktorého mnohí považujú za vedúcu postavu filozofie dvadsiateho storočia. Hlboký zápal pre nacizmus ovplyvnil jeho postoj k Židom.“
„Medzi dedičov tradícií Osvietenstva patria ranní francúzski socialisti devätnásteho storočia. Až na výnimky to boli práve oni, kto položil základ francúzskeho antisemitizmu konca devätnásteho storočia. Medzi najznámejšich z nich patrili Charles Fourier, Pierre-Joseph Proudhon – zakladateľ anarchizmu a kľúčová postava francúzskeho robotníckeho hnutia – a Alphonse Toussenel. Vodcovskou osobnosťou francúzskeho antisemitizmu bol v čase Dreyfusovej aféry novinár Edouard Drumont, autor bestselleru La France Juive (Židovské Francúzsko). S približne stovkami vydaniami, prekonala táto kniha vo Francúzsku na konci storočia všetky ostatné.
„Veľký Proudhonov kritik a rival Karl Marx napísal prácu s názvom „K židovskej otázke“, ktorú marxisti od jej vydania oslavovali. Medzi mnohými perlami intelektuálnej inšpirácie človek nájde frázy ako: ‚Mamon je pozemským bohom Židov‘ alebo: ‚súčasný kresťanský svet v Európe a severnej Amerike dosiahol vrchol svojho vývoja a bol dôkladne požidovštený‘ „
„Antisemitizmus nie je v žiadnom prípade výlučnou doménou ignorantov a nevzdelaných. Masové hnutia ako nacizmus a mnoho foriem fašizmu, nacionalizmu a niektoré typy socializmu v sebe obsahujú kľúčové zložky anti-intelektualizmu. Napriek tomu tieto hnutia, ktoré sú antiintelektuálne a antisemitské, majú intelektuálne základ.
Medzi intelektuálne zdroje pre európsky fašizmus patria myslitelia ako George Sorel, Giovanni Gentile, Ernst Jünger, Oswald Spengler a mnoho ďalších. „Hitlerovi profesori“, ako ich nazval Max Weinreich, pomohli pripraviť pôdu pre nacistickú genocídu Židov.
„Intelektuálne démonizovanie Židov pokračuje až do súčasnosti napriek rozsiahlym intelektuálnym, sociálnym a politickým zmenám, ktoré sa uskutočnili v európskej histórii. Medzi vzdelanou elitou Európy je v móde spochybňovať legitimitu existencie Izraela. Veľa spisovateľov, umelcov, popredných novinárov a akademikov razí cestu ohavným porovnaniam sionizmu s nacizmom a Izraela s Hitlerovým Nemeckom. Portugalský laureát Nobelovej ceny José Saramago bol len jedným z mnohých.„