• Vydavateľ študentských novín The Vanguard na Portlandskej štátnej univerzite sa rozhodol, že je dôležitejšie príbeh zamaskovať, než poctivo analyzovať. Že je dôležitejšie vyhnúť sa pravde, než ju zverejniť. A že je oveľa dôležitejšie považovať študentov – a všetkých okolo – za deti, skôr než za samostatne mysliacich ľudí, ktorí sú schopní si sami urobiť názor na vec.
  • To že existujú takí študenti ako Andy Ngo je dôvodom pre optimizmus. Pokiaľ tu zostane aspoň niekoľko takých ľudí, ktorí budú klásť otázky, ktoré je treba sa pýtať a pokiaľ budú ochotní sa podeliť o odpovede, ktoré dostanú – akokoľvek budú nepríjemné – tak ešte nie je všetko stratené.
  • A samozrejme sa dá predstaviť aj to, že ak budú existovať takéto príklady, tak to možno americkým študentom pripomenie nie len to, že pravda vždy zvíťazí nad klamstvom, ale aj to, že momentálny trend ignorancie a cenzúry sa možno čoskoro začne otáčať.

V súčasných multikulti súbojoch, ktoré otriasajú americkými univerzitami majú nepriatelia slobody prejavu k dispozícii množstvo nástrojov. Mnohé z nich vyzerajú byť užitočné. Tak napríklad použitie násilia a zastrašovania proti tým, ktorí nesúhlasia – to sú veľmi účinné metódy na zabezpečenie toho, aby ľudia nepočuli veci, ktoré nemajú počuť. Ale sú aj rafinovanejšie a oveľa častejšie používané taktiky. Napríklad označiť rečníka za „názorovo nevyhraneného“. Alebo rečníka pozvať, aby prednášal a potom jeho pozvanie zrušiť – pokiaľ sa ukáže, že rečníkove názory sa na 100% nezhodujú s pozývajúcim cenzorom. A ako už bolo spomenuté, mnoho ľudí, ktorí sa zasadzujú za obmedzovanie toho čo sa môžu americkí študenti dozvedieť, majú krátkodobú výhodu toho, že sú ochotní bez výčitiek svedomia klamať a prekrúcať fakty kdekoľvek sa objavia.

Dôležitým momentom je slovo „krátkodobú“. Z dlhodobej perspektívy tí, čo sa snažia zakrývať skutočnosť alebo nepríjemné pravdy, nemajú šancu uspieť. Dospelí mávajú lepší úsudok a ono sa to napokon aj tak ukáže. Ako napríklad nedávno v Portlande, štát Oregon.

V apríli bolo na štátnej univerzite v Portlande stretnutie. Udalosť bola kategorizovaná ako medzináboženská panelová diskusia s názvom, ktorý by sa dal preložiť ako „Výzvy, ktoré pred nás kladie nesprávne vnímanie“ (v origináli Challenging Misperceptions). Toto je éra, v ktorej, či už správne alebo nesprávne vnímanie náboženstva, býva takmer pravidlom. A teda asi má zmysel o týchto veciach diskutovať. Aj tým s vedomím, že sa môžu objaviť prekážky – veď také už medzináboženské stretnutia bývajú – zo samotnej podstaty trvania na veciach, na ktorých vôbec nezáleží a odvádzania pozornosti od vecí, na ktorých naopak záleží veľmi. Takže vo väčšine prípadov sa na konci takejto medzináboženskej debaty dozvieme to, že máme niekoľko stravovacích odporúčaní, ktoré majú isté náboženstvá spoločné. Že sa tieto náboženstvá zhodujú na existencii určitých historických osobností. A hlavným výsledkom debaty je trvanie na tom, že náboženstvo je odpoveďou na všetky problémy tohto sveta.. Našťastie v Portlande bolo medzi poslucháčmi niekoľko ľudí, ktorým sa podarilo šťastne sa vyhnúť týmto zabehnutým cestičkám.

Mladá žena zdvihla ruku a opýtala sa Moslimského študenta na konkrétny verš v Koráne, ktorý podľa nej schvaľuje zabíjanie nemoslimov (verše: 8:12; 22:19-22; 2:191-193; 9.5; 9:29). Moslimský študent odpovedal:

Môžem zodpovedne prehlásiť, že ak Korán hovorí o nevinnom živote, tak má na mysli nevinný život, bez ohľadu na vieru, rasu, alebo čokoľvek čo by ste mohli považovať za určujúce.

Toto vyzeralo, že sa schyľuje k zaujímavej, alebo minimálne zaujímavo vyhýbavej odpovedi. A tak jeden zo zúčastnených študentov, menom Andy Ngo, ktorý okrem iného pracoval v redakcii univerzitného plátku The Vanguard, vytiahol telefón a začal nahrávať. Moslimský študent pokračoval takto:

Prípady o ktorých hovoríte, teda že nemoslimovia sú zabíjaní za to že sú neveriaci, sú považované za zločin v krajinách ktorých právne systémy sú založené na Koráne. To znamená, že tam nie je iný zákon než Korán. V takomto prípade máte možnosť odísť z krajiny a ísť inde, to nepopieram. Môžete žiť inde, ale ak ste v moslimskej krajine v ktorej je jediným zákonom Korán, tak tam ateizmus, alebo iná viera nie sú dovolené. Takže máte šancu odísť.

Toto je obdivuhodne komplexnejšia odpoveď, než aké mávame možnosť pri podobných príležitostiach počuť. A okrem iného je to aj teologicky podkuté. V súvislosti s prístupom Islamu k odpadlíkom od viery pred niekoľkými rokmi nikto menší než Yusuf al_Qaradawi povedal, že ak by moslimovia prestali trestať odstúpenie od viery, tak „Islam by už dnes neexistoval“. To je zarážajúce priznanie, ktoré naznačuje, že vnútorný hlas viery nemusí byť až tak silný, ako sa často domnievame.

Mladý reportér, ktorý tento moment zachytil na video ho potom zavesil na svoj Twitter. To je vec, ktorú novinári väčšinou robia, ak sú na nejakej verejnej akcii, kde niekto povie čosi zaujímavé. Iné alternatívy (novinár ktorý dúfa že sa nikdy nestane svedkom čohokoľvek zaujímavého, alebo novinár, ktorý sa zúčastní zaujímavej udalosti ale nechá si to pre seba) nie sú návodom na úspech v tejto profesii.

Tesne po tom prevzalo článok niekoľko webstránok. A následne bol Andy Ngo zavolaný na koberec k šéfeditorovi študentských novín. Ten označil jeho správanie za hyenizmus a nerozvážnosť. Podľa šéfeditora Andy Ngo ohrozil životy moslimského študenta a jeho rodiny. Pokiaľ je nateraz známe, tak nikomu z nich sa zatiaľ nič nestalo. Napriek plamennému ochraňovaniu menšín to v Amerike momentálne nevyzerá ako sezóna lynčovania náboženských menšín, akokoľvek by si niektorí moralisti želali aby tomu tak bolo. Lenže „zdravie a bezpečnosť“ a „minimalizovanie škôd“ sú, ako poznamenal Mark Steyn, novým spôsobom ako povedať „drž hubu“. Ak vám kedysi iba povedali, aby ste „držali hubu“ tak dnes nezabudnú spomenúť možnosť, že by sa mohol zjaviť nejaký neexistujúci lynčujúci dav, ktorý je dychtivý zavraždiť každého, koho prípad sa náš cenzor snaží chrániť.

Tak či onak, zatiaľ čo moslimský študent a jeho rodina sú samozrejme v poriadku, tak mladý novinár, ktorý zverejnil jeho slová, bol prepustený. Vydavateľ The Vanguard na Portlandskej štátnej univerzite sa rozhodol, že je dôležitejšie príbeh zamaskovať, než poctivo analyzovať. Že je dôležitejšie vyhnúť sa pravde, než ju zverejniť. A že je oveľa dôležitejšie považovať študentov – a všetkých okolo – za deti, skôr než za samostatne mysliacich ľudí, ktorí sú schopní si sami urobiť názor na vec.

Tento prípad je typickou ukážkou študentskej zbabelosti a Americkej akademickej potupy. Zverejnený príbeh by ale mohol slúžiť aj ako ukážka americkej nádeje. To že existujú takí študenti ako Andy Ngo je dôvodom pre optimizmus. Pokiaľ tu zostane aspoň niekoľko takých ľudí, ktorí budú klásť otázky ktoré je treba sa pýtať a pokiaľ budú ochotní sa podeliť o odpovede, ktoré dostanú – akokoľvek budú nepríjemné – tak ešte nie je všetko stratené. A samozrejme sa dá predstaviť aj to, že ak budú existovať takéto príklady, tak to možno americkým študentom pripomenie nie len to, že pravda vždy zvíťazí nad klamstvom, ale aj to, že momentálny trend ignorancie a cenzúry sa možno čoskoro začne otáčať.

(Článok pôvodne vyšiel na Gatestone Institute)