Možno je to nosenie dreva do lesa, ale súčasný stav integrácie Európskej Únie je v skutočnosti irelevantný. Je úplne jedno, či integrácia pôjde pomaly alebo rýchlo, na konci jednoducho bude vždy to isté, o čom v podstate hovorí Lisabonská zmluva: Spojené štáty európske.

A bude to zväzok krajín so všetkým, čo k jednotnému štátu patrí. O zákonoch, rozpočtoch, daniach, trestoch a vojnách sa bude rozhodovať v Bruseli. A je jedno, či sa nám to páči, alebo nie. Lisabonská zmluva je jednosmerná.

Sú len dve cesty. Jednu cestu si zvolila Veľká Británia. Síce s ťažkosťami a za obrovského, stále sa stupňujúceho odporu chce vystúpiť. Možno sa jej to podarí, možno nie. To už nie je náš problém

Druhá cesta je stať sa súčasťou tejto federácie.

A zvolili sme si to sami, resp. naša politická reprezentácia. V tom období bola vo vláde strana Smer-SD, SNS a HZDS. Spolu s nimi hlasovala aj Strana maďarskej koalície, ktorá dodala potrebný počet hlasov na schválenie Lisabonskej zmluvy ústavnou väčšinou.

Róbert Fico, ktorý dnes tak vášnivo protestuje proti právomoci Bruselu, ktorú sám schválil, je mimoriadne šikovný politik. Dokázal voličov presvedčiť, že je proti niečomu, čo podporuje. Nie je však výnimočný. Pripomína to postoj SaS, ktorá podala sťažnosť na Ústavný súd kvôli zákonu, za ktorý sama hlasovala…

Pozrite si, čo nás všetko čaká. Nie je to príjemné. Ale ako sa hovorí. Kto chce kam, pomôžme mu tam. Keď si volíme „eurooptimistickéL strany, nedivme sa dôsledkom. A nie, reformovať sa nedá, ako sa vás snažia poniektorí politici presvedčiť.

Boli ste varovaní