V dávnych rytierskych dobách bolo zvykom, že počas vojny, v prestávke medzi bojmi, uzavreli obe znepriatelené strany dohodu a odložili zbrane na jeden deň, aby mohli pochovať svojich mŕtvych. Bojovníci z oboch táborov sa v tom čase dokonca medzi sebou stretávali, ponúkali si tabak, vymieňali si darčeky, rozprávali si príbehy.
Tieto gestá ľudskosti sa udržali až do prvej svetovej vojny. Všetci vieme, že stupňujúce sa konflikty sú dnes čoraz neľudskejšie a dodržiavajú čoraz menej pravidiel. Niekde by však mali existovať hranice.
[sociallocker][/sociallocker]
Nikdy som nemal dobré vzťahy s Pavlom Paškom. Patril medzi tých, ktorých som si želal vidieť zodpovedať sa za svoje skutky pred spravodlivosťou. Smrťou sa však všetko končí.
Ak chce niekto brániť naše zvyky a tradície, tak medzi znaky európskej kultúry, kultúrnosti a civilizovanosti patrí aj pokora pred majestátom smrti, ochota dopriať rodine pokoj, potreba dodržať aspoň na jeden jediný deň pietu a z ohľaduplnosti voči všetkým, ktorých zasiahol odchod ich blízkeho človeka, vzdať sa invektív voči nemu.
Žiaľ, toto všetko už dávno neplatí. Nikdy sa neprestanem čudovať, kde je dno politickej kultúry, ktoré sa neustále preráža novými a ohavnejšími nechutnosťami. Igorovi Matovičovi sa to dnes reakciou na smrť Pavla Pašku opäť podarilo. Nie, nebudem tu zdieľať jeho status.
Chcem len opäť pripomenúť, že takto nemôže vyzerať lepšia alternatíva pre Slovensko. Netýka sa to však len jedného z lídrov opozície. Týka sa to aj novinárskych hyen, ktoré nemôžu počkať ani len do chvíle, kým jeho telo vychladne a potrebujú sa rýpať v Paškových hriechoch, akoby sme to všetci nevedeli, akoby nás tá vyliata špina niečím obohatila.
Často v takýchto chvíľach myslím na to, čo by sme sa dozvedeli, keby sa niekto začal rýpať v tých pochybných životoch mediálnych kreatúr, z ktorých mnohí sú narkomani, alkoholici, zvrhlíci, násilníci a čojaviemeštečo.
Nuž a napokon, internetové diskusie – hlas ľudu, vraj hlas boží. Nie. Neverím, že tie vulgárne a hulvátske poznámky, ktoré som si prečítal, sú „hlasom božím“. Sú prejavom frustrovanej spodiny, ktorá v žiadnom prípade nemá morálne navrch pred tými, do ktorých sa naváža. A to je veľmi skľučujúce poznanie.
Mnohí z tých chrapúňov sú prekrytí páskou „za slušné Slovensko“, ale Slovensko nemôže byť slušné, ak sa nevieme slušne správať medzi sebou. Slušnosť sa neukazuje vrieskaním a súťažou o čo najostrejšie slová, ako to prevádza herec Richard Stanke na tribúne. Slušnosť sa neprejavuje vulgárnym osočovaním každého, kto nemá rovnaký názor ako vy.
Slušnosť sa nemôže manifestovať tak, ako to urobil včera Michal Svateník na zhromaždení v Martine, keď sa davu prihovoril slovami, že je škoda, že niekto ešte nepostrieľal členov tejto vlády. Slušnosť nemôže zvíťaziť, ak mu ľudia tlieskali, smiali sa a nikto proti tomu neprotestoval.
Veď je to šialené. Kto to zastaví? Čakáme na výzvy na lynčovanie?
Ak sa dnes do istej miery falošne vyvoláva duch Nežnej revolúcie, pamätám si jednu udalosť, ktorá ju charakterizovala. Herec Stanislav Štepka si chcel zavtipkovať a vyhlásil, že komunistov netreba posielať k lopate, že na nich treba ísť lopatou. Časť sa síce rozpačito zasmiala, ale zrazu sa stalo niečo zázračné: dav začal spontánne skandovať: „Nechceme násilie!“ a pripomenul tak umelcovi jedno z hlavných hesiel revolúcie. Zahanbený herec sa vzápätí ospravedlnil.
Doteraz som však nepočul ospravedlnenie od Michala Svateníka. Pritom to nie je maličkosť, lebo ak dovolíme, aby bolo volanie po násilí a strieľaní protivníkov normálnou súčasťou verejného diskurzu, rútime sa do pekla.
Bol to Sokrates, ktorý nás už na úsvite západnej civilizácie učil, že k poznaniu sa nedá prísť kázaním, ale dialógom. To isté platí aj o morálke a slušnosti. Slušnými nás neurobia proklamácie, transparenty, heslá na profilových fotografiách.
Slušnými nás robí spôsob, akým komunikujeme s tými, s ktorými nesúhlasíme. Ako o nich hovoríme. Ako o nich zmýšľame. Ako sa k nim správame. Ako s nimi vieme budovať spolužitie v rámci jednej spoločnosti.
Nemôžeme tolerovať takéto prejavy hrubosti, neúcty, vulgárnosti a násilia a tváriť sa, že my sme tí lepší. Znovu si len niečo namýšľame. Tieto dni ukázali, že Slovensko má k slušnosti ešte poriadne ďaleko. Ešte však nie je neskoro vydať sa na túto cestu. Zmeňme to tým, že začneme každý od seba.
Zdroj: Facebook Eduarda Chmelára