Demonštrácie v Rusku sú divadlom pre Západ

Vincent Jauvert vo svojom legendárnom článku o vývozcoch farebných revolúcií napísal
„… boli tieto revolúcie naozaj ľudové alebo dielom rúk niekoľkých aktivistov? V skutočnosti platí jedno aj druhé, revolúcie boli zároveň ľudové aj vyprovokované aktivistami. Ako sme ukázali, boli vopred pripravené neveľkým jadrom aktivistov. S cieľom zburcovať národ, „zapáliť“ ho, tieto skupiny sa uchyľovali ku všetkým teraz už známym technikám AGITPROPA (agitačnej propagandy) a občas dokonca k manipuláciám.

Ale bez hnevu národa, ktorý autoritatívny a skorumpovaný režim uvrhol do zúfalstva, bez jeho vôle nedať si znovu ukradnúť voľby a bez státisícov ľudí, ktorí dobrovoľne vyšli do ulíc Belehradu, Kyjeva alebo Tbilisi, by k ničomu nebolo došlo.“
https://slobodnyvyber.sk/tvorcovia-revolucii-proamericki-che-guevarovia/

Dnes vidíme na obrazovkách televízorov „davy“ tisícok aktivistov, ktorých okolie ignoruje. Môže sa naša propaganda snažiť koľko chce, akýkoľvek prieskum v Rusku, akékoľvek voľby dopadajú viacmenej stále rovnako.

Hoci je vláda v Rusku skorumpovaná, hoci je tu obrovská priepasť medzi chudobnými a bohatými, vládne tu určitý druh konsenzu. Elita pri moci dostáva neustále mandát na ďalšie pokračovanie výmenou za aspoň minimálne sociálne istoty a zaručenie bezpečnosti. Dôvodom sú ešte stále živé spomienky na tragické deväťdesiate roky, ktoré skončili práve nástupom ľudí okolo Putina.

Aktivisti, ktorí sa snažia vyvolať chaos, robia tzv. občianskej spoločnosti medvediu službu. Práve ich nerešpektovanie práva (ktoré tak dôverne poznáme aj na Slovensku) ľuďom pripomína trpké roky života. Schématické postupy farebných revolúcií aspoň zatiaľ nedokážu preraziť imunitu, nadobudnutú vlastnými skúsenosťami.

Ako však vidno na záberoch z demonštrácií, ich účastníkmi sú väčšinou mladí ľudia, ktorí rozvrat a teroristické hrôzy nezažili. Ich realitou je bezpečie a potreba hamburgerizácie spoločnosti. Paradoxom je, že čím ostrejšiu propagandu a čím tvrdší sankčný boj bude Západ viesť, tým viac to oslabuje demonštrantov.

Pragmaticky vzaté, je v skutočnosti dnes najväčším rizikom pre ruskú vládu okamih, keď sa stane zázrak a skončia sankcie. Lákadlá a vábenie konzumného života sú mimoriadne silné. Avšak v dobe vojny so Západom, ktorú v súčasnosti Rusko zažíva, nie je možné rátať s nejakou efektívnou podporou zvonka. Naviac každá takáto pomoc je danajským darom, ktorý prijímateľov podpory spoľahlivo značkuje ako vlastizradcov.

Hoci objektívne vzaté v Rusku štatistiky o sociálnych podmienkach života, korupcii, zneužívaní moci, rozkrádaní v Rusku umožňujú tvrdiť, že je dôvod na farebné revolúcie, nie je to tak. Štatistiky nie sú všetko a nedostatok podpory zo strany väčšiny voličov robí zo snahy zapáliť ďalší Majdan len trápne divadlo.

Zdá sa, že najvyššie poschodia moci si uvedomujú jednak spoločenské generačné zmeny a svoje slabé miesto v sociálnej oblasti. Kroky, ktoré vláda prijíma naznačujú snahu zlepšiť sociálne podmienky života. Prudko sa znížili výdavky na armádu, za korupciu sa zatýkajú aj vysokí funkcionári a plány na doteraz od civilného sektora skoro nezávislý vojensko-priemyselný komplex stanovujú zvýšenie priority pre civilnú výrobu. Do desiatich rokov majú podľa plánov rôzne štátne zbrojárske holdingy realizovať polovicu obratu v civilnom sektore. Zvýšenie významu vlastného vývoja a výroby na konkurencieschopnej báze pomôže aj v ďalšej snahe – znížiť závislosť od exportu uhľovodíkov.

Samozrejme, nič z toho sa nemusí podariť. Ale od úspešnej reštrukturalizácie spoločnosti bude závisieť, či bude vláda po generačnej výmene držať moc silou a terorom, alebo na základe už spomínanej spoločenskej dohody.