Pred desiatimi rokmi vyhral Ivan Gašparovič v súboji s Ivetou Radičovou. Po tom, čo sa stalo zjavné, že vyhral, predniesol svoju slávnu vetu: „Dali sme im, boha, novinárom„.

Iveta Radičová v tom období nebola ešte taká známa ako dnes, aj keď ako bývala šéfka Nadácie otvorenej spoločnosti mala v kruhoch medzivládnych organizácií vysoké renomé. V tomto sa čiastočne podobala dnešnej kandidátke na prezidenta Čaputovej.

Lenže proti Radičovej hralo veľa faktorov. Nastupovala proti prezidentovi, ktorý išiel do druhého mandátu. Bol teda oveľa známejší a u mnohých ľudí aj populárnejší.

Mal za sebou stranu Smer, ktorá bola v tom období na vrchole moci a vplyvu, rovnako ako sa ešte stále držali spomienky na časy slávy HZDS u povestných „babiek demokratiek“.

Spolu s vplyvom Smeru išla ruka v ruke aj rieka peňazí a nenápadnej skrytej reklamy. Naviac v tom období ešte hrala negatívnu úlohu pozícia ženy, kedy konzervatívna časť spoločnosti preferovala muža vo funkcii prezidenta.

Útoky na Gašparoviča vo väčšine vtedajších médií u elektorátu Smeru spôsobili vyhnanie ľudí k volebným urnám. Gašparovič reprezentoval Slovensko, Radičová niečo cudzie.

Čaputová je však úplne iný príbeh, neporovnateľný so súbojom Radičová-Gašparovič.

Dorástla generácia voličov, ktorá je už identifikovaná s ideálnou Európskou Úniou. Aj súper Čaputovej je „euroobčan,“ ale ako kariérny diplomat nie je pre týchto voličov dosť sexy – tak v prenesenom, ako aj doslovnom zmysle.

Čaputová nie je ad hoc, náhodný výber. Voľby prezidenta boli starostlivo naplánované a ich aktéri boli rovnako starostlivo vybraní, pripravení a zaplatení. Súbehom peňazí investovaných do Mistríka a Čaputovej sa vytvoril masívny marketingový kanál, ktorý na dennej báze dokázal voličom ukázať, čo sa od nich očakáva.

V porovnaní so Šefčovičom Čaputová doslova žiari. Hoci je relatívne prázdnou nádobou, čo sa týka názorového prejavu, je oveľa presvedčivejšia, než úsmev číslo tri profesionálneho diplomata.

Naviac v dnešnej dobe sa z nevýhody stala výhoda. To, že je žena, je pre mladú a strednú generáciu jeden z dôležitých argumentov, prečo ju voliť. A znie to možno cynicky, ale stará generácia je už ľahostajná, nevládna a neschopná voliť, alebo rovno vymrela.

Útoky proti nej ako kandidátke, veľká časť verejnosti nevníma ako legitímny politický boj. V zmenenej ideologickej klíme, kde je hriechom byť heterosexuálny biely muž, je útok na ženu vlastne ideologicky veľmi zlou vecou. Už len tento fakt mnohých povzbudí ísť voliť a hodiť to Čaputovej.

Strana Smer, ktorá povinne nominovala svojho kandidáta, je dnes na zostupe a spolu s tým sa viažu aj odstredivé tendencie. Podporova Smeru je dnes skôr pre kandidáta balvanom, repelentom na mnohých voličov, ktorí by možno aj podporili profesionála namiesto amatérky. Ale keďže Smer nemôžu ani cítiť, radšej podporia kohokoľvek iného.

Negatíva, na ktoré sa v prípade Čaputovej prichádza – ako pochybnosti o jej advokácii, či financovaní Progresívneho Slovenska, sú pre jej priaznivcov nepodstatná záležitosť. Nakoniec aj tak neveria ničomu, čo príde od konkurencie. Treba tiež povedať, že väčšina ľudí tomu v konečnom dôsledku nerozumie a nesleduje to. Nič, čo príde v nasledujúcich dňoch, už názory výrazne neovplyvní.

Keďže voľby sú emocionálna záležitosť a nie rozumová, nie je žiadny dôvod veriť v nejakú odchýlku od nastavenej trajektórie. Tridsať rokov pôsobenia euroštruktúr, mimovládok, debilizácia školstva apod. si vyberajú svoju daň. Slovensko sa postupom času zaradí medzi západné krajiny so všetkým, čo k tomu patrí – s nenávisťou voči slobode slova, obdivom a ochranou totalitných ideológií, teroristickými útokmi, či útokmi proti rodine apod. Ale zvolíme si to sami…