Čo terajšia česká vládna politika a hlavný mediálny prúd, s výnimkou ministra vnútra Chovanca a rozpínavého politického oligarchu Babiša, doteraz predvádzajú vo vzťahu k Európskej únii, je prevažne smutné, miestami dosť smiešne divadlo. Jeho hlavnou charakteristikou je podlízavá úslužnosť a podriadenosť k domnelo „premocnému Berlínsko-bruselskému dubisku„, teda tzv. tvrdému jadru EÚ.

Pri zrode tejto pretrvávajúcej vládnej eurotrúchlohry, ktorá je čím ďalej zrejmejšie v rozpore s verejnou mienkou a pre naše stále celkom nedávne dramatické dejiny, je bohužiaľ trápne typická, stojí zásadná neinformovanosť o podstate spôsobu európskej integrácie, ktorý Európska únia stelesňuje. Je ňou činorodá arogantná polovzdelanosť.

Priamo vzorovo ju stelesnil otec zakladateľ tohto integračného projektu. Bol ním pôvodne francúzsky obchodník s koňakom, ktorý za prvej svetovej vojny povýšil na úspešného transatlantického obchodníka so zbraňami, v medzivojnovom období na sekretára Spoločnosti národov, po vojne na predsedu francúzskej vládnej Plánovacej komisie, následne skutočného autora projektu Európskeho spoločenstva uhlia a ocele z r. 1950, a nakoniec prvého predsedu jeho kľúčového Vysokého úradu, v r. 1957 taktne premenovaného na Európsku komisiu, vtedy Rímskymi zmluvami zriadeným Európskym hospodárskym spoločenstvom, Jean Monnet.

Jeho východzia zakladateľská téza je dodnes nedotknuteľnou a takmer posvätnou dogmou Európskej únie o Európe a jej dejinách. Hovorí v zásade toto: V Európe vznikli svetové vojny preto, že existuje mnoho európskych štátov. Ak by sa ich množstvo nahradilo jediným, centralisticky riadeným útvarom byrokraticko-superštátneho typu, v Európe zavládne miesto vojnových katastrof trvalý mier.

Je na mieste vecne konštatovať, že uvedené, v unijných a prounijných kruhoch vytrvalo posväcované Monnetovo tvrdenie, je v skutočnosti ukážkou polovzdelaneckej stupidity a to z dvoch závažných dôvodov.

Po prvé: Svetové vojny v Európe nikdy nevznikli kvôli mnohosti štátnej suverenity, teda mnohosti európskych štátnych celkov. Bolo tomu v skutočnosti práve naopak. Svetové vojny sa v Európe zakaždým uskutočnili ako dôsledok úsilia jedného z nich podmaniť si tie ostatné a ich štátnu zvrchovanosť navždy odstrániť.

Po druhé: Vlastným dôvodom takéhoto agresívneho vojnového správania v dvadsiatom storočí vždy bolo úsilie nedemokratického štátu zničiť európske demokracie, aby už pre obyvateľov nedemokratických štátov neexistoval ich príťažlivý príklad života v slobode. Príčinou európskych a z nich vzniknutých svetových vojen teda nebola mnohosť štátov, ale nedemokratickosť niektorých z nich. Z tejto skutočnosti vyplýva, že ak budú všetky európske štáty demokratické, nemôže v Európe dôjsť k vojne z vnútroeurópskych dôvodov.

Európska únia, už dlhší čas vedená Nemeckom, svoju východiskovú polovzdelaneckú ideológiu a s ňou zosúladeným konaním uvedené základné skutočnosti európskej histórie ignoruje. Európe sústavne vnucuje nerealistickú nadštátnu štruktúru, ktorá má raz navždy odstrániť jednotlivé európske demokracie. Deje sa tak prirodzene bez demokratickej legitimity. Európska únia je preto protieurópskou organizáciou, ktoré zvnútra závažne ohrozuje samotnú existenciu prirodzene vzniknutej pluralitnej demokracie Európy, a teda demokratickej civilizácie ako takej. Dôsledkom tejto základnej skutočnosti Európskej únie je nedávne rozhodnutie najtradičnejšej európskej demokracie, teda Veľkej Británie, z nedemokratickej Európskej únie odísť. Jednoducho povedané, Briti nechcú byť ovládaní, pretože si chcú slobodne vládnuť sami.

Potom, čo si Veľká Británia 23. júna 2016 zvolila návrat k demokratickej slobode, dostala Európska únia asi poslednú príležitosť premýšľať nad možnosťou reformovať sa tak, aby sa stala naozaj legitímnym zväzkom rovnoprávnych európskych demokracií. Rok potom sa bohužiaľ ukazuje, že ničoho takého nie je schopná. Musela by totiž odmietnuť svoje vlastné ideologické a politické východiská a aj pravidlá rozhodovania, ktoré sú v evidentnom rozpore s povahou Európy a základnými princípmi demokratickej civilizácie.

Namiesto toho Európska únia, vedená v prvom rade Nemeckom, zaslepene volá po ďalšej centralizácii, ďalšom odstraňovaní doteraz zvyšných prvkov demokratickej štátnej suverenity a slobody demokratických členských štátov. A vyzýva k tvrdej odvete proti neposlušnej Veľkej Británii, aby jej príklad rozhodnutia vziať si vládu nad sebou naspäť do vlastných demokratických rúk nepriťahoval ďalšie členské štáty EÚ ku zločineckému nasledovaniu.

Vláda Českej republiky, vládne a opozičné strany sa v tejto vážnej chvíli väčšinou správajú nápadne rozporuplne. Na jednej strane sa spravidla neodvažujú pomyslieť na obnovu demokratickej štátnej samostatnosti po britskom vzore, hoci by takýto krok znamenal prirodzený a legitímny návrat k nosným myšlienkam a zásadám novembrovej protikomunistickej revolúcie z r. 1989. Na druhej strane sa niektoré kroky ešte stále nejako samostatnej a demokratickej vlády a parlamentu dostávajú s Európskou úniou do závažného stretu. Mám na mysli terajšie odmietnutie nariaďovaných migrantských kvót (podobne ako v Maďarsku, Slovensku, Poľsku i Rakúsku), a odmietanie bruselskej smernice o súkromnom vlastnení strelných zbraní.

Ku konfliktu medzi Českou republikou a Európskou úniou, sa ale v budúcnosti zjavne schyľuje predovšetkým v otázke eurounijných požiadaviek na zavedenie eura. Tie sú v Českej republike v príkrom rozpore s prevažujúcou verejnou mienkou, a to u troch štvrtín občanov štátu. Avšak úslužne ich podporujú a opakujú sociálni demokrati, ľudovci a TOP 09. V súlade s nimi sa chová aj probruselská časť českej žurnalistiky a niektorí údajne nezávislí odborníci.

Požiadavka na zavedenie eura je rozhodujúcou súčasťou ideologického hesla a politického zámeru, požadujúceho údajné spolurozhodovania v tzv. tvrdom jadre EÚ. To by ale v skutočnosti znamenalo mať u vraj spoločného rozhodovacieho stola skvelé právo a úžasnú možnosť vychovane mlčať a spôsobne pritakávať nadprávu veľkých, samozrejme v čele s najpokrokovejším Nemeckom na večné časy a nikdy inak.

V českej žurnalistike sa na danú tému vyskytujú dosť zábavné myšlienkové perly. Napríklad šéf biznisovej rubriky Lidových novín Jan Klesla dospel 17. mája na stránkach menovaného denníka k pozoruhodnému záveru, že vstup Českej republiky do tvrdého jadra eurozóny, by nemal byť vôbec žiadny ekonomický problém a požiadavka premiéra Sobotku stanoviť termín nášho prijatia eura nie je vôbec odvážny. Musel pritom ale čitateľom pochopiteľne zatajiť, že by tak ekonomicky zatiaľ slušne prosperujúca Česká republika vstúpila do trvale dlhovej menovej únie, ktorej existencia spôsobuje európsku ekonomickú stagnáciu. Až pri zatajení a ignorovaní týchto významných skutočností môže pán Klesla písať, ako by sa nechumelilo, že vstup do eurozóny pre nás už nie je natoľko otázka ekonomická, ale skôr politická. Občania ale našťastie majú väčšinou oveľa viac rozumu, než stále komickejší páni Klesla, Sobotka a Schwarzenberg dohromady a prijatie eura preto odôvodnene odmietajú.

Je zrejmé, že začlenenie súhlasu s prijatím eura do prístupovej zmluvy s EÚ bolo z našej strany neodpustiteľnou politickou a ekonomickou chybou (navyše sa podľa Lisabonskej zmluvy o našom vstupe do dlhovej eurozóny teraz už môže rozhodnúť prakticky o nás bez nás väčšinovým hlasovaním). A to je našťastie väčšine voličov, podobne ako u bruselského vnucovanie migrantských kvót a smernici o súkromnom držaní zbraní, celkom jasné. Podľa toho sa tiež budú v nastávajúcich parlamentných a prezidentských voľbách zodpovedne rozhodovať.

Ak sa rozhodneme skutočne zodpovedne, čaká nás vo veci eura, spolu s migrantskými kvótami a nariadením Bruselu o zbraniach, neodvratný čelný konflikt s narastajúcou arogantnou mocou Európskej únie. Jej stále dusivejší chomút však väčšina z nás pod vplyvom vyhrotenej a nepoctivej štátnej propagandy v r. 2003 v júnovom referende naivne prijala. To isté si pred rokom uvedomili Briti. A rozhodli sa preto svoj niekdajší osudový omyl z roku 1975 v minuloročnom referende spätne napraviť. Takúto možnosť stále máme aj my.

Ak chce niekto v tejto súvislosti opäť strašiť Putinovým agresívnym Ruskom, treba mu dôrazne pripomenúť, že nás pred dnešnou ruskou hrozbou neochraňuje nedemokratická Európska únia, ale našťastie ozbrojená moc Severoatlantickej aliancie. Preto by sme ju mali cieľavedome posilňovať a nie ako pán Sobotka a Zaorálek oslabovať. Napríklad úslužným prikyvovaním po brexite Berlínom a Bruselom zúfalo oprašovanej a doslova bláznivej požiadavke na postupné vybudovanie od NATO oddelenej veľmocenskej európskej armády. Samozrejme bez Veľkej Británie, kde sa o členstve štátu v Severoatlantickej aliancii a spojenectve s USA tradične nepochybuje.

Pre politické špičky, nomenklatúru a stúpencov Európskej únie je príznačné, že sa panicky obávajú ešte stále slobodných demokratických volieb v členských štátoch. A ešte viac referend. Ajhľa, sú to asi každým cólom vzorní, skutočne pokrokoví európski demokrati. Tak nech sa boja aj tých našich!

Zdroj: Miloslav Bednář, blog na Echo24