Nie je to tak dávno, čo som ako osamelý vlk podával Čechom správy o totalitnom vývoji EÚ, premene západného liberalizmu na agresívny progresivizmus kŕmený a nasmerovaný neomarxizmom a jeho na prvý pohľad nelogickým spojením s totalitným opätovne radikalizovaným islamom.
Mali ma tí všetci za čudáka, šíriteľa poplašných správ a psychopata a nalepovali na mňa nálepky xenofóbov, rasistov, fašistov, „demagógov píšucich populistické klišé a paranoidné tvrdenia„. Tak ma diagnostikoval v roku 2011 renomovaný autor článku v LN, ktorý ma za nachádzanie byrokratických a totalitných tendencií EÚ (s naivitou z dnešného pohľadu až komickou) káral – a čitateľa balamutil – takto:
[sociallocker][/sociallocker]
„Európska únia nie je žiadny byrokratický kolos, ale neobyčajne efektívny úrad, ktorý má menej zamestnancov ako radnica európskych metropol. Prirodzene tiež podlieha demokratickej kontrole, ktorá je zatiaľ z veľkej časti sprostredkovaná cez politické reprezentácie (demokraticky zvolené!) jednotlivých členských štátov. A že európski voliči nebudú moc nikdy nič zmeniť? Je snáď Kuras tiež jasnovidec?“
No, človek nepotreboval byť jasnovidec, stačilo už vtedy usilovne sledovať, čo sa v EÚ dialo, aké vydávala zákony, kto ich vymýšľal, akým spôsobom prechádzali europarlamentom do legislatív členských štátov. Čo vtedy v Česku nikto nerobil. Dnes už je ťažké sa tomu vyhnúť, ako to bije do očí a ak chce človek zostať sympatizantom EÚ, musí vynakladať veľké úsilie na ignorovanie každodenných informácií.
Trvalo mi pätnásť rokov, než malá hŕstka českých novinárov a politológov, a ešte menšia hŕstka politikov, konečne začala vnímať rozpory medzi eurounijnou propagandou a faktami jej vývoja, na ktoré som toľko rokov upozorňoval a ku ktorej sa medzitým pripojila akcelerujúca islamizácia. A potom sa náhle rozbublal český euroskeptický potôčik, postupne sa premieňajúci vo vodopád. Dnes stačí nakuknúť do tucta internetových publikácií a pogratulovať si so zadosťučinením, aký že som to vtedy jasnovidec bol, akurát na dnešné české pomery už dosť umiernený.
Z tých mnohých článkov, blogov a publikácií, ktoré prebudená (alias populistická) časť českého mediálneho „rybníka“ tvorí, je potreba vypichnúť a odporučiť dve nové knihy, ktoré síce priznávajú, že nejakým spôsobom vychádzajú z mojej priekopníckej práce, ale vo svojich analýzach a záveroch dochádzajú ďalej. A moje v podstate len faktografické reportáže rozvíjajú do podrobnejších rozborov vysvetľujúcich nielen čo sa deje, ale prečo, z čoho to vychádza, čomu z ľudských dejín sa to podobá, kam to speje a ako by sa tomu ešte dalo zabrániť.
Pavol Fendek
„Európa v smrteľnom zovretí multikulturalizmu a islamu„od Pavla Fendeka (nakl. Lukáš Lhoťan v Pstruží) poskytuje zatiaľ najpodrobnejšie a najzrozumiteľnejšie vysvetlenie multikulturalizmu a politickej korektnosti, ako najnovšej odnože marxistickej ideológie. Hovorí jej správne „neomarxizmus“ alebo „kultúrny marxizmus„, čím ju odlišuje od klasického marxizmu revolučného, ktorý prv než skrachoval, stačil povraždiť stovky miliónov ľudí. Neomarxizmus nikoho nezabíja (zatiaľ, hoci už dnes to za neho robí jeho spojenec radikálny islam), iba ostrakizuje, osočuje, diskredituje a najnovšie policajne aj trestne stíha za odlišné názory alebo zverejňovanie pravdivých, ale „nežiadúcich“ informácií, ktoré premenováva na „hate speech„, čiže reč nenávistnú. Tú západoeurópske zákony definujú ako čokoľvek, čo ktokoľvek ako nenávistné vníma.
Marxistické na neomarxizme (politickej korektnosti) je predovšetkým to, že si vytvoril nový „triedny boj„. Keď sa marxistom na Západe belošský proletariát nečakane premenil na ekonomicky prosperujúcu triedu s nezáujmom o čokoľvek revolučného, obrátili (Marcusa, Adorno a Horkheimer z takzvanej Frankfurtskej školy v emigrácii na amerických univerzitách) ideologicky sociálne štruktúry naruby a pretvorili si niekdajší vykorisťovaný proletariát na privilegovanú, rasistickú , xenofóbnu a supremacistickú zberbu, čiže vykorisťovateľov. Presne takú, akou bola pre revolučných marxistov buržoázia a statkári. Alebo pre nacistov Židia.
Proti tejto novej vykorisťovateľskej triede si museli vymyslieť nový vykorisťovaný proletariát, ku ktorému im poslúžili všetky nejako znevýhodnené menšiny. Nebiele etniká, homosexuáli, cudzinci, imigranti. Tým vštepili „ľavicovú triednu nenávisť“ voči všetkému belošskému, kapitalistickému, kresťanskému, a teda „pravicovému„, dokonca „extrémne„. Tým tiež vzkriesili po vojne utlmený antisemitizmus, maskovaný ako „antisionizmus“, pre zmenu útočiaceho z ľavého politického spektra. To im umožnilo na svoju stranu regrutovať aj značnú časť belochov, vrátane mnohých intelektuálov a niektorých vlažne veriacich Židov i kresťanov, v ktorých vypestovali sebanenávisť a pocit viny za „zlá bielej civilizácie„. Podobne, ako komunizmus dostal na svoju stranu intelektuálskych synáčikov z buržoáznych rodín. A tým sa odrezali od svojich ideových a morálnych koreňov.
Privilegovaním menšín zahájili nenápadný a dlho nepozorovateľný útok na belošskú civilizáciu maskovanú ľudskými právami, pokrokovým liberalizmom a toleranciou všetkých kultúr a zvyklostí. Útočili „na všetky zdroje súdržnosti v západnej spoločnosti: rodinu, náboženstvo, etnicitu aj rasu„. A všetko dovtedy ľudsky a spoločensky normálne preklasifikovali na patologickej.
Než sa belošská väčšina prebudila k zisteniu, že prichádza o základné práva, už jej vládli nepriatelia, väčšinou, najatí z vlastných radov. A absurdne, tiež z radov bielych žien, ktoré sa prezentujú ako vykorisťovaná menšina, hoci ich je o pár percent viac ako mužov. Zradikalizovaný feminizmus sa tak stal jednou zo zbraní paradoxne likvidujúcich tú jedinú civilizáciu, ktorá sa usiluje o ich rovnaké práva s mužmi.
Za fasádou deklarovaných vznešených ideálov a princípov „je multikulturalizmus v skutočnosti rasistická ideológia, založená na nenávisti k európskej kultúre, civilizácii a jej nositeľom, európskym národom, Európanom a bielej rase,“ vysvetľuje Fendek hneď na začiatku. Túto premisu a príklady pokrokárskeho boja proti tomuto novému spiatočníctvu potom vo zvyšku knižky dokumentuje na konkrétnych udalostiach, faktoch a štatistikách, po ktorých prečítaní by človek musel veľmi silno mrzačiť svoje duševné zdravie a sedliacky rozum, aby sa mohol domnievať, že takáto „liberalizácia“ západného sveta môže viesť k niečomu inému ako ku civilizačnej samovražde. Predísť by sa jej už len dalo „reconquistou národov Európy“ prostredníctvom „dôslednej demultikulturizácii európskych spoločností“ a návratom k „renesancii európskej kultúry a civilizácie„. A ak sa bude na to ešte dlho čakať, sa „možno neobíde bez krviprelievania“.
Nemilosrdné čítanie pre utopistov, tvrdohlavcov a slniečkárov.
Petr Hampl
„Prelomenie hradieb„od Petra Hampla (vydali Nahnevané matky, Olomouc) sa snaží „ukázať mechanizmy v pozadí“ otázok o udalostiach, ktoré nám nedávajú zmysel: „Prečo sa rúca západnej civilizácie? Je víťazstvo islamu neodvratné? Prečo v zápasu ideológií zvíťazil multikulturalizmus? Prečo mocní ľudia realizujú svoje zámery práve podporou islamskej imigrácie, aj keď by mohli toho istého dosiahnuť inak? Ako to súvisí s inými oblasťami života? Existuje niečo na spôsob sprisahania? Aké sú scenáre ďalšieho vývoja? Čo všetko môžu bežní občania urobiť, aby sa naplnili scenára menej zlé?“
Hampl na to ide metódou, ktorá nám po toľkých diskreditáciu vracia vieru v sociológiu ako vedu. Kapitolu po kapitole píše formou vedeckého pojednania, ale štýlom takmer detektívkovsky čítavým, udržujúcim nás v napätí a zvedavosti. Kombinácia v tomto prípade zriedkavo podarená. Ako v správnej vedeckej práci, každá kapitola začína nastolením téme, pokračuje jej rozvedením do podrobností a končí zhrnutím, čo sa pokúšala povedať. A je oznámeniami nabitá.
„Identifikovať a popísať príčiny začínajúceho civilizačného zrútenia,“ je cieľom tejto knihy, zhŕňa Hampl prvú kapitolu, v ktorej otvára možnosti sociologického vysvetlenia súčasnej krízy. A púšťa sa do toho míľovými skokmi.
Náš mozog vygumováva nepohodlné fakty, preto toľko z nás krízu nevníma alebo popiera. Západ je dnes manipulovaný k posilňovaniu tejto vymazávacej schopnosti mozgu. V súčasnej dobe si totálnu katastrofu nedokážeme predstaviť, pretože žiadna podobná sa dlho neudiala. Pre podobné si musíme siahnuť hlboko do minulosti: kolaps Ríma počas sťahovania národov, výmena obyvateľov inváziami Európanov v Amerike – a história islamského dobývania predchádzajúcich civilizácií (Byzancia, Perzia, Afganistan, časti Indie).
Znalosť histórie nás môže prebudiť k realistickej predstave, čomu vlastne čelíme. Medzi stretmi civilizácií, mnohokrát občasnými a dočasnými, je nápadná jedna konzistencia: islam sa už 1400 rokov snaží zlikvidovať západnú civilizáciu. Doteraz ju musel dobýjať stretom armád na jej okrajoch a dobývaním vojenským (Západ kedysi bol aj Turecko, Sýria a celá severná Afrika), dnes sa dostal ľahko hlboko do útrob jej posledných zvyškov, teda Európy a opanováva ju zvnútra.
To všetko sa deje za našej ochotnej a výdatnej spolupráce. Tá je následkom straty viery v jedinečnosť našej civilizácie, ktorú vytvorila a pár tisícročí dokázala obnovovať „ideálne namiešaná zmes viery v pokrok, racionalitu, súcitu a reprodukčné slobody„. Na rozdiel od iných civilizácií, ktoré vznikali a zanikali tým, že tie silnejšie vstrebávali tie slabšie, Západ sa namiesto neustáleho súperenie s inými, vďaka pomerne úspešnej obrane svojich okrajov, mal čas venovať sa zlepšovaniu a experimentovaniu, filozofickému, politickému, vedeckému, technickému, sociálnemu, zdravotnému.
A teraz Západu hrozí, že so všetkými úspechmi a výdobytkami bude prevalcovaný civilizáciou, ktorá zostala zakonzervovaná v 8. storočí. Jeho porážka by bola katastrofou pre celý svet. Jeho ohrozenia bolo vždy spôsobené vymýšľaním ideológií ignorujúcich alebo nenávidiacich realitu. Ideológia antirealitnej multikultúrnej sebanenávisti v kombinácii s čírou a antirealitnou nenávisťou islamskou je smrteľný koktail, navyše s rizikom zbraní hromadného ničenia, ktorých sa zmocnia ruky nihilistických fanatikov. Vyvrátenie antirealitných ideológií je strata času, je potrebné narušiť mocenské postavenie tých, kto ich presadzujú.
K tomu však si potrebujeme jasne identifikovať, čo je realita a čo ideológia. Pomôže nám k tomu schopnosť rozlišovať medzi tromi typmi tvrdení.
- Tie, ktoré sú doložené faktami.
- Tie, ktoré sú v rozpore s faktami.
- A tie, o ktorých pravdivosti nie sme schopní rozhodnúť.
Na týchto troch sa stavajú silné argumenty. Ostatnými tvrdeniami je lepšie sa nezaoberať, len zahmlievajú.
Kríza sebadeštrukcie Západu prebieha súbežne a prepletene vo všetkých odboroch ľudskej činnosti od vzdelania, politiky a informácií po financie, sexualitu a vojenstvo, oslabenie pudu sebazáchovy a straty morálnej orientácie, čo vrcholí v nezáujme o plodenie a výchovu detí. A tu si Hampl dáva prácu vymenovať niekoľko desiatok odborov, s nálezom pre prežitie civilizácie úplne kritickým: „Prvýkrát je tu generácia, ktorá nie je fyzicky schopná zabezpečiť obranu svojich krajín.“
Po zostavení celého viditeľného zauzlenia mu vychádza, že takto komplexná kríza nemôže byť dielom nejakého skupinového sprisahania, pretože žiadna skupina by toho toľko nezvládla. Ale objavuje mechanizmus spoločenskej deštrukcie, ktorým je byrokracia prepletená do všetkých úrovní, od najvyšších finančných a priemyselných elít po posledného obecného úradníka. A tu vníma ako živý a neustále rastúce samotvorný organizmus dusiaci prirodzenú kreativitu, dnes posilňovaný a zrýchľovaný počítačovou technológiou do nebývalých a všadeprítomných detailov a do všetkých kútov planéty. Ten si vytvára vlastný svet, oddelený od ostatného obyvateľstva a žijúci vymýšľaním stále komplexnejších pravidiel a regulácií, príkazov a zákazov, dávajúcich zdanie, že sú riadené nejakým sprisahaním, ale v skutočnosti generovaných samotnou zotrvačnosťou byrokratickej siete.
Ale zachraňovať civilizáciu musíme, aj keby sa to nemalo podariť. My, armáda „mamičkiných maznáčikov„, proti silnej presile lokálnymi vojnami ostrieľaných, vierou v nezadržateľné a bohom posvätené víťazstvo posilňovaných, krutých a bezohľadných, nami pohŕdajúcich a nás nenávidiacich hrdlorezov, kolaborujúcich s nás zrádzajúcou, umlčiavajúcou a odzbrojujúcou vlastnou piatou kolónou.
Sme ešte len v polovici tristostranovej knižky drobného vreckového formátu a hryzieme si nechty napätím, ako bude Hampl túto nerozpletiteľnost rozpletať a civilizáciu s rukami zviazanými za chrbtom brániť. Ale povedať vám to už v recenzii, by bolo ako šepkať vám v polovici zápletky, že vrah je záhradník.
Ja vám k obom knižkám poviem už len to, že môj dvadsaťročnou drinou ohmataný štafetový kolík je v dobrých rukách a ja si konečne môžem trochu oddýchnuť.