Britský konzervatívny novinár a poradca bývalého londýnskeho primátora Borisa Johnsona pán Anthony Browne napísal knihu, ktorá je prvým uceleným pojednaním o fenoméne politickej korektnosti.
Autor sa odvoláva na rad prác, ktoré sa však témou politickej korektnosti zaoberali vždy len v rámci špecifických problémov.
Borowno definuje politickú korektnosť ako „ideológiu“, ktorá klasifikuje určité skupiny ľudí ako obete, ktoré potrebujú ochranu pred kritikou, a ktorej priaznivci veria, že iný prístup nemožno tolerovať“.
Jej zástancovia veria, že sú nielen na strane pravdy, ale aj na strane dobra – a teda, že sa ich oponenti nielen mýlia, ale že sú aj zlí – preto Brown nazýva politickú korektnosť „diktatúrou dobra“.
Politicky korektní ľudia vlastne vždy stránia slabším bez ohľadu na to, či si slabší vecne ochranu zaslúžia – politická korektnosť teda bude veliť protežovať v rozličných sporoch prisťahovalcov proti starousadlíkom či Tibeťanov pred Číňanmi atď.
To je ale podľa Browna chyba: „Keby všetci mocní boli zlí a všetci bezbranní dobrí, neexistoval by konflikt medzi zdravým rozumom a politickou korektnosťou. Ale tak tomu nie je. “
Politická korektnosť môže často byť v rozpore s vecnou správnosťou.
Browne vyvodzuje, že ľudia majú vnútornú potrebu stáť na strane práva a spravodlivosti, a preto z pohodlnosti často berú za svoje názory, ktoré sú všeobecne – v médiách – uznávané ako správne. Politická korektnosť funguje podobne ako televízna reklama: všetci popierajú, že by ich ovplyvňovala, ale v skutočnosti sa ňou riadi úplne každý.
Browne dokazuje, že mnoho rozdielov, ktoré zástancovia politickej korektnosti zvádzajú na diskrimináciu, má racionálny základ. Napr. rozdiely v platoch medzi mužmi a ženami sú spôsobené skôr tým, že muži odchádzajú do dôchodku neskôr a majú v priemere za sebou viac pracovných skúseností. Ženy častejšie dávajú prednosť rodine – muži v priemere za život trávia v práci dvakrát viac hodín. Navyše, ženy častejšie dávajú prednosť povolaniu, ktoré ich nejakým spôsobom napĺňa (aj na úkor mzdy), zatiaľ čo pre mužov je rozhodujúce finančné ohodnotenie.
Ideológia politickej korektnosti odmeňuje status obete. Vedie k zvrátenému správaniu, v lepšom prípade k závislosti na sociálnych dávkach, v horšom prípade k inscenovaniu rasistických útokov na seba samého. Čo je horšie, niekedy – v prípade lipnutia na socialistickom zdravotníctve, ktoré potláča kvalitnú starostlivosť – doslova zabíja ľudí.
Ako je možné, že sa politická korektnosť tak ľahko zabývala na amerických univerzitách a neskôr v celom západnom svete, od médií cez úrady po nadnárodné korporácie? Preto, že ekonomický marxizmus evidentne prehral s kapitalizmom. Politická korektnosť sa stala vhodnou náhradou, vtelením marxistickej ideológie do oblasti kultúry.
Politická korektnosť je produktom bohatstva a rozmaznanosti západného sveta. V chudobných štátoch samozrejme nemá šancu, je luxusom, ktorý si chudobné spoločnosti nemôžu skrátka dovoliť. A v tom je aj nádej, že raz opustí aj Západný svet, ktorému už šliapu na päty India a Čína, a Európa čoskoro pochopí, že už je len politicky korektná, ale už nie je najbohatšia.