Americká politika na Blízkom východe vedie k porážke: šach mat.

Predseda kurdskej strany PYD sa vyjadril, že sýrski Kurdi nechcú rozdeliť Sýriu, ich cieľom nie je nezávislosť a chcú jednať s vládou. Ak je to pravda, americká politika, ktorá predpokladala stálu účasť v Sýrii na území Kurdov, dostala ťažkú ranu.

Shahoz Hassan, nedávno zvolený spolupredseda PYD v rozhovore pre turecký Sputnik oficiálne deklaroval, že PYD je otvorená dialógu s ústrednou vládou. „Nechceme rozdelenie Sýrie, nemáme v pláne oddelenie od krajiny a nechceme vytvoriť nezávislý Kurdistan. Takéto povesti nie sú pravdivé,“ povedal. O správe informoval aj blízkovýchodný Al Masdar News

Dôležitá poznámka: tento článok je založený na informácii, ktorú zverejnila turecká verzia agentúry Sputnik a od nej to potom prebral aj medzinárodný Sputnik, Informácie zo všetkých medzinárodných zdrojov sa opäť odvolávajú na Sputnik. Zatiaľ okrem Sputniku neexistuje iné vyjadrenie predstaviteľov sýrskych Kurdov k tejto téme.

Hassan podľa Sputniku víta ruské iniciatívy a myslí si, že je to cesta na pokrok. Úroveň spolupráce s Američanmi hodnotí ako nie príliš významnú.

Americká Politika

Zdá sa, že Kurdi sú na ceste k uznaniu autority a legitimity sýrskej vlády. Dnes je už jasné, že víťazom je vláda, podporovaná Iránom a Ruskom, nie Amerika. Pre Kurdov nemá význam vzpierať sa realite, uznaním vlády v Damašku a prechodom na ruskú stranu budú môcť rokovať o určitej autonómii a ďalších výhodách.

Amerika do procesu už nemá ako zasiahnuť. Turci operáciou v Idlibe hermeticky oddelili teroristov, ktorých riadia Američania v severovýchodnej provincii Idlib od Kurdov na východe v provincii Afrin. Práve dnes bolo zlikvidované centrum teroristického odporu v okolí mesta Al-Quraytayn v centre Sýrie, ktoré teroristi obsadili pred troma týždňami za logistickej podpory americkej základne na juhu Sýrie at-Tanf.

Operácia v Iraku oddelila kurdské enklávy v Sýrii a Iraku. Kurdi (Američania) v oboch krajinách sa nemajú ako podporiť.

Z toho vyplýva, že Američania, ktorí podporujú Kurdov a sú na území Sýrie proti vôli vlády, budú musieť krajinu opustiť.

Americká firma Chevron, ktorá ťažila ropu v irackom Kurdistane situáciu pochopila a ťažbu skončila. Vraj dočasne. Zároveň tam podpísal ruský Rosnefť zmluvy na 80% všetkých rozvojových ťažobných projektov. Spolu so zmluvou na stavbu plynovodu za miliardu dolárov je Rusko dnes prakticky monopolný spracovateľ ťažby v irackom Kurdistane

Výsledok? Americká politika na Blízkom východe sa dostáva do stavu, ktorý je blízko definitívnej porážke.

Odrazí novú realitu aj americká politika ?

Samozrejme, dôsledky by boli katastrofálne. Prípadný odchod Ameriky zo Sýrie nie je len jedna z mnohých prehier, ale zásadná strategická zmena situácie. Americká politika už nedokáže diktovať svetu a pretlačiť svoju vôľu. Pre USA a jej spojencov to bude mať nielen nepríjemné politické, ale aj ekonomické dôsledky. Úloha Ameriky ako svetového policajta skončila.

Vojaci, ktorí sú si vedomí možných rizík vojenskej eskalácie a konfrontácie, si zachovávajú racionálny postoj. U politikov je však strata . Na príklade článku z Washington Post sa dá ukázať, ako rozmýšľajú americkí verejní činitelia

Naratív článku je doslova šokujúci. Američania s úplnou samozrejmosťou považujú celú zemeguľu za svoje vlastné teritórium. Môžu bombardovať koho chcú, porušiť akékoľvek zákony a pravidlá. Kedysi som počul vtip ako Američan popisuje nejaký región – je to krajina, ktorá leží nad našimi zásobami ropy. Tá bohorovnosť, s ktorou spomínajú, že ostanú na území Sýrie „ochraňovať“ Kurdov je cynickým porušením medzinárodného práva. V Sýrii sú totiž protiprávne a len zásluhou mimoriadnej rozvahy ruského velenia a vlády zatiaľ nedošlo k najhoršiemu – ak teda nerátame zlikvidovaných poľných agentov tajných služieb, ktorí riadia teroristov po celej Sýrii. Vražda generála Asapova bola podľa všetkého americkou odvetou.

Americká politika
Vladimir Putin a Valerij Asapov. Generál Asapov preberá od prezidenta Putina Rad za zásluhy o vlasť. Kremeľ, 2013

1.) Neexistovala žiadna deeskalačná línia na Eufrate a dohoda s Rusmi, že SDF bude postupovať po prúde Eufratu. To je americký svojvoľný výmysel. Existujú len deeskalačné zóny dohodnuté v Astane, kde Amerika nebola pozvaná. Je tam len ako pozorovateľ. S tým súvisí panika Američanov, keď sa po uvoľnení síl zo západu po vytvorení deeskalačných zón, armáda vrhla do oslobodzovania Sýrie. Za pár týždňov sa sýrska armáda ocitla pred bránami Deir Ezzor. Nebola náhoda, že okamžite sa začali útoky teroristov po celej Sýrii. Rovnako ako nebola náhoda, že naraz z Iraku zmizli stovky po zuby vyzbrojených teroristov. Ktorí sa záhadne zjavili v centre Sýrie  – s evidentnou podporou americkej základne at-Tanf na juhu Sýrie. Mimochodom aj at-Tanf je nelegálna základňa.

2.) Koridor Irak-Syria, ktorému chceli americkí plánovači zabrániť, už dávno vytvoril Qasem Soleimani veliteľ elitných oddielov Quds Revolučných gárd svojou geniálnou operáciou z 9.6.2017, ktorou zablokoval Američanov na juhu Sýrie

3.) Americké náreky, o tom, že Sýria za pomoci Rusov sa tlačí do ropných polí sú úsmevné. Len idiot si môže myslieť, že najbohatšie ložiská ropy a plynu, ktoré sú práve na juhovýchode Sýrie, vláda ponechá v rukách Američanov. Možno by to Američanom aj vyšlo, ak by Sýrčania bojovali len sami. Takto rozdávajú karty Rusi a Američania sa môžu len prizerať. Úplne príznačný je nárek Jennifer Cafarella: “That’s what you get when you make a deal with the Russians,” said Jennifer Cafarella of the Washington-based Institute for the Study of War, which monitors the fighting in Syria. “What we see is a push by the regime and its backers to seize key infrastructure, such as oil and gas fields, and to position to disrupt U.S.-led anti-ISIS operations further down the Euphrates.” U ľudí, ktorí takúto blbosť vypustia z úst, sú dve možnosti. Buď sú skutočne idioti, alebo sú mimoriadne cynickí a bez začervenania klamú. Vzhľadom na katastrofálne výsledky Ameriky, ktorá sa nepresadzuje diplomatickým umom, ale schematickým použitím sily, tipujem možnosť jedna. Pritom treba pripomenúť, že Kurdi obsadzujú územia, na ktorých nikdy nežili a nejakým záhadným spôsobom majú dostatočnú silu aby tieto územia obsadili. Určite bude len náhoda, že americkí predstavitelia jednali so zástupcami kmeňov, ktoré sú na strane islamského štátu…

Budúcnosť

Kurdi by mali mať svoj vlastný štát. Ale ako národ vlastne neexistujú. Inak sa správajú a inak sú organizovaní Kurdi v mestách a iní sú horali z vysočín. Iné ideály vyznávajú sýrski Kurdi, ktorí sú sfanatizovaní marxisti a iné kšeftári z Iraku. Donedávna bol najväčším investorom v irackom Kurdistane turecký biznis, hoci turecká vláda poriada na vlastných Kurdov (aka horských Turkov) doslova hony. Lenže tureckí Kurdi sú prepojení s tými sýrskymi. V článku sa píše, že v Raqqa – arabskom meste vyvesili portrét Ocalana. Je to predstaviteľ kurdskej organizácie PKK, ktorý sedí v tureckom väzení kvôli obvineniam z terorizmu. To je ekvivalent toho, ako keby na múzeu SNP v Bystrici niekto vyvesil obrovský plagát Jozefa Tisa… Našťastie v tomto sú Američania realisti a prinútili Kurdov, aby po oslobodení mesta odovzdali vládu do rúk samospráve.

V článku sa píše, že teraz bude treba veľa investovať. Lenže investori neprídu, kým nebudú mať istotu, že sem „nepríde Assad“. Keďže vláda chce získať pod kontrolu celú Sýriu, Raqqa nebude rekonštruovaná nikdy, pokiaľ tam opäť nezíska kontrolu Damašk. Treba si k tejto téme prečítať článok agentúry Reuters

Môj odhad je taký, že Rusi sa nakoniec dohodnú aj s Kurdami a aj miestnymi arabskými kmeňmi. Nakoniec správy hovoria, že už rokujú v Qamishli pri tureckých hraniciach. Opäť bez Američanov. Dôležité budú garancie jednak bezpečnosti, kontroly zdrojov a myslím, že nejakú formu autonómie Kurdi dostanú. V žiadnom prípade neuzná Kurdistan ani jedna z okolitých krajín. Americká základňa uprostred nepriateľských krajín je tiež nezmysel. logistika nepustí.

Američania sa budú musieť časom stiahnuť s ďalšou trpkou porážkou. V tomto momente majú na konte len samé neúspechy. Turecko si dokonale znepriatelili pokusom o prevrat, Irak je pod vplyvom Iránu, V Sýrii majú rozhodujúce slovo Rusi. Dokonca aj Jordánci, ktorí sú mimoriadne proamerickí prestali otvorene podporovať teroristov. Jediní, ktorí ešte zastávajú pôvodné stanoviská sú Izraelci, ale tým sa tiež rozpadáva všetko pod rukami. Namiesto likvidácie voči nim nepriateľského režimu získali proti sebe dokonale vycvičenú a v bojoch ostrieľanú armádu, Hizballáh je na tom rovnako a Irán priamo buduje základne milícií v Sýrii. Aj pre Izraelcov je jediná záchrana Rusko a jeho garancie, že dokáže zregulovať všetkých aktérov konfliktu. Netanjahu je v kontakte s Putinom ďaleko viac ako s predstaviteľmi americkej vlády.

Zopakujem ešte raz. Americká politika a americká nadvláda na Blízkom východe utrpeli šach a mat s katastrofálnymi dôsledkami pre budúcnosť Ameriky vôbec. Ak sa s tým Američania nedokážu zmieriť, hrozí konflikt globálnych rozmerov.

Príloha:

Washington Post: After Raqqa, the U.S. sees Russia, Assad looming over remaining Syrian battlefield

Rapid advances by Russian- and Iranian-backed government forces in eastern Syria are thwarting the U.S. military’s hopes of pressing deeper into Islamic State territory after winning the battle for Raqqa.

An expansion of territory held by forces loyal to President Bashar al-Assad is also likely to provide Assad with additional leverage in political negotiations over Syria’s future, talks the United Nations hopes to reconvene next month.

In a statement this week, U.N. Secretary General António Guterres said the “latest developments” in Syria pointed “to the urgent need to reinvigorate the political process.”

The recent government gains have cut off the approach of the U.S.-backed Syrian Democratic Forces to remaining militant strongholds in the southeastern part of the country, including the crucial town of Bukamal near the Syria-Iraq border.

Aided by Russian airstrikes, in apparent violation of a deconfliction line along the Euphrates River that U.S. officials said had been tentatively agreed on with Moscow, government forces have encircled and claimed control of another location that had been on the wish list of U.S. military planners — the town of Mayadeen, where many senior Islamic State leaders are thought to have been hiding. The militants put up little resistance, and most appear to have escaped.

The unexpected militant withdrawal has “thrown for a loop” U.S. military assumptions that it could beat overstretched government forces in a race to the key river strongholds, said Nicholas Heras, a fellow at the Center for a New American Security. “Because ISIS has decided not to put up a tough fight against Assad’s forces,” Heras said, “it has forced a change of assumptions about what the situation will look like on the ground.”

The advance has also taken government forces, and supporting Russian strikes, east of the river and into Syria’s main oil-producing region of Deir al-Zour province, once a key source of Islamic State revenue.

“I’m not going to address whether or not an agreement or deconfliction line has been broken,” Army Col. Ryan S. Dillon, spokesman for counter-Islamic State military operations, said in a telephone interview from Baghdad. “That’s why we maintain an open dialogue” with Russia.

In addition to daily contact between the two militaries on a hotline, U.S. and Russian generals have held two face-to-face meetings in recent weeks, at least one of them in Jordan, to discuss the increasing proximity of their air operations in the Euphrates River valley, and that of the separate ground forces they back.

Progress against the Islamic State in Syria has been measured since 2016 by towns and cities seized from militant control along the Euphrates by the SDF, a combination of Arab and Syrian Kurdish fighters, aided by U.S. air power and advisers. Manbij, near the Turkish border in the north, was recaptured in 2016, followed by Tabqa and now Raqqa.

After Raqqa, the intention was to proceed downriver through Mayadeen to Bukamal, where SDF fighters would link up with Iraqi government forces trying to regain control over the Islamic State-controlled town of Qaim, just across the border inside Iraq. A major goal was to block Iran from securing a land corridor, through Iraq, between Tehran and Damascus.

Dillon declined to say whether the U.S. military’s plans had changed.

“There are always plans,” Dillon said. “You don’t fight the plan, you fight the enemy .?.?. where they are.” The military, he said, was not concerned with “greater policy decisions” over who fought the militants or who controlled Syria, as long as it was not the Islamic State.

“We’re not in a race, we’re not in the land-grab business. We’re here to defeat ISIS,” he said, using an acronym for the Islamic State.

Others were less sanguine about the effect of government gains, predicting that Assad’s ability to remain in power would leave open the door for Islamic State militants, gone to ground in the vast desert that spans the Syria-Iraq border, to regroup.

“That’s what you get when you make a deal with the Russians,” said Jennifer Cafarella of the Washington-based Institute for the Study of War, which monitors the fighting in Syria. “What we see is a push by the regime and its backers to seize key infrastructure, such as oil and gas fields, and to position to disrupt U.S.-led anti-ISIS operations further down the Euphrates.”

With the remaining Islamic State strongholds in Syria increasingly likely to fall into ­Syrian government hands, the Trump administration will have to decide whether the U.S. military remains in Syria to protect areas that have been captured by the SDF — which is dominated by Syrian Kurds of the People’s Protection Units, or YPG.

On Thursday, female YPG fighters marked the victory in Raqqa by raising a giant banner of the Kurdish leader Abdullah Ocalan over the central square where the Islamic State carried out most of its grisly executions. Ocalan, who heads Turkey’s militant Kurdish movement, the Kurdistan Workers’ Party, or PKK, is serving a prison sentence in Turkey for terrorism.

The public declaration of fealty to Ocalan by the Syrian Kurds who led the Raqqa offensive points to one of the many challenges confronting the Trump administration as it seeks to forge a coherent policy for the post-Islamic State era. Although the Syrian Kurds have admitted many Arabs into their ranks, they have retained overall control of the SDF coalition’s command and ideology.

Turkey, which shares a long border with the autonomous enclave the Kurds have established in northeastern Syria, is enraged at the U.S. military’s support for the SDF, which it considers an appendage of Ocalan’s terrorist movement. That leaves the SDF vulnerable to potential military action by Turkey to quell its aspirations for a ministate in Syria.

Many Syrian Arabs are also deeply uncomfortable about the prospect of being governed by Kurds. Raqqa is an almost wholly Arab city, and the photographs of the Ocalan banner that circulated on social media triggered widespread condemnation by ­Arabs on Thursday.

“For us Raqqans, we do not know whether the SDF taking over the city and expelling ISIS is a liberation or an occupation,” Tareq Sham, a former Raqqa resident living in Turkey, wrote on his Facebook page. “The vast majority of us consider what happened a switch between two occupiers.”

Remaining in Syria to protect its Kurdish allies risks embroiling the United States in possible future conflicts between Arabs and Kurds, and between Turkey and the Kurds.

The Kurds are also vulnerable to the Syrian government’s declared ambition to reclaim all of the territory it lost in the war that began as a political rebellion in 2011. Much of what happens in Raqqa will depend on the speed and success of reconstruction there. U.S. special envoy Brett McGurk is visiting the Raqqa area, accompanied by Saudi Arabian Minister for Gulf Affairs Thamer al-Sabhan, whose government the Trump administration hopes will put up funds for the effort.


Publikovaný

v

,

od

Značky: