Tyler Cowen premýšľal, čím to je, že Donald Trump neprichádza o priaznivcov, aj keď neplní alebo aj popiera svoj program. Vraj je pre nich dôležitejšie, čo hovorí, než čo robí. Jeho hlas je hlas ich frustrácie, znovu im priznáva niekdajšie kultúrno-spoločenské postavenie a moc. Cowen pre Trumpa vynašiel označenie placebo prezident. A Jason Willick sa pýta, či sa na placebo politike dá nájsť niečo dobré.
Tyler Cowen prišiel s pojmom „prezidentské placebo“, ktorým chce vystihnúť možnosť, že Donald Trump síce zlyhá v napĺňaní radikálnych populistických politických cieľov, ktoré si vytýčil v prezidentskej kampani, že si ale napriek tomu udrží podporu svojej voličskej základne z bielej robotníckej triedy, a to vďaka tomu, že bude symbolicky potvrdzovať jej dôstojnosť a kultúrny status – „dá svojim priaznivcom verejný hlas a ilúziu väčšej moci bez moci samotnej“.
Trump je prezidentom príliš krátku dobu a je prezidentom natoľko nepredvídateľným, že sa nedá odhadnúť, či táto téza dlhodobo obstojí. Nikdy sa to ale nezdalo pravdepodobnejšie ako teraz, kedy – ak sú správy v médiách presné – v Bielom dome rýchlo stráca vplyv populistický radikál Steve Bannon a pevnejšie sa drží umiernený gang na čele s Jaredom Kushnerom. Medzitým sa prezident ďalej drží svojej nenapodobiteľnej estetiky, z ktorej jeho kritici lezú po stene, avšak jeho politické postoje čím ďalej viac pripomínajú konvenčného republikána: najskôr prijal stanovisko existujúcej washingtonskej zahraničnopolitickej kľučky a napadol Sýriu, potom pochválil NATO a ustúpil od tvrdenia, že Čína manipuluje menou. Hoci jeho vláda stále bojuje so súdmi vo veci zákazu cestovania (doteraz hlavná populistická iniciatíva), daca [Deferred Action for Childhood Arrivals – výnimka z imigračného zákona udeľovaná niektorým imigrantom, ktorí do USA pricestovali ako deti – pozn. prekl.] nebola zrušená, neboli zavedené nové clá a na obzore nie je ani „dekonštrukcia úradníckeho štátu“.
Kvôli tomuto obratu sa už zvoní na poplach ako u partizánov z klubu žabiaka Pepeho a paleokonzervativcov, ktorí dúfali v silného revolučného vodcu, tak u reformovaných republikánov, ktorí majú obavy, že Kushner Biely dom odtiahne príliš doľava a vnúti mu zlú politiku. Liberáli zase využívajú príležitosti a útočia na Trumpa ako na pokrytcu a človeka, ktorý nedrží slovo.
Avšak sa (zatiaľ) nezdá, že by Trumpová voličská základňa strácala vo svojho muža vieru. Napriek tomu, že niektoré obavy z obratu jeho administratívy sú zrejme opodstatnené. Ak teda jeho prezidentovanie nebude mať nakoniec naozaj iný výstup ako placebo populizmus, stojí za uváženie, či sa v tom nedá nájsť aj nejaká výhoda.
Vzdelaní ľudia si často predstavujú, že politika je – alebo by mala byť – plná racionálnej činnosti pozostávajúc z rozdeľovania zdrojov a regulovania inštitúcií tak, aby výsledok čo najviac prospieval čo najväčšiemu počtu ľudí. Nie je a nikdy nebola. Pod povrchom sa vždy vedie skrytý zápas o postavení a nárok reprezentovať. Ako si počas primárok všimol Russel Mead, Trumpová príťažlivosť vychádza rovnako tak zo vzorcov jeho správania ako z jeho politického programu.
„Popiera normy politickej korektnosti, rozbíja zvyklosti verejnej diskusie a protivníkov a novinárov tým doháňa k rozhorčenému prskaniu, svojich kritikov uzemňuje drsnými poznámkami; žije život, na aký by veľa ľudí chcela mať – aspoň občas – ako guráž, tak peniaze. „Jadro Cowenovej myšlienky prezidentského placeba je také: vyjadruje kultúrne solidaritu s voličmi, ktorí sa cítia ponižovaní a urážaní, čiastočne už len tým, ako dovádza k hnevu ich domnelých spoločenských protivníkov.
Miera obdivu, ktorú určitá časť liberálov cítila k prezidentovi Obamovi, tiež čiastočne vykazovala rysy placebo efektu. Bol to progresívny politik, áno. Aj keď s výnimkou legislatívnej smršti z jeho prvých dvoch rokov, to boli zákony skôr umiernené. Obamacare každopádne napríklad vôbec nič nepriniesla mestskej vyššej strednej triede, ktorá tvorila jadro Obamovej voličskej základne. Jeho politická popularita medzi týmito voličmi nespočívala ani tak v „zabezpečení“ konkrétneho politického víťazstva, ale skôr v tom, že vo svojom súkromnom živote stelesňoval ich normy a hodnoty: vysokoškolské vzdelanie, sociálny liberalizmus, rolu obetavého otca, intelektuálny kultúrny vkus.
V čase výbušného kultúrneho, etnického a triedneho rozštiepenia, keď sa zdá nemožné dosiahnuť zhodu na akejkoľvek väčšej zmene politickej orientácie, vlastne nemusí byť vôbec zle, keď sa časť politickej energie odkloní k otázkam štýlu a symbolov. Stredový establishment by zatiaľ mohol brzdiť radikálne zmeny. Teda: politickým lídrom by mohlo prospieť, keby svojim priaznivcom ponúkli trocha nejakej tej placebo politiky, namiesto toho aby sa do nich prali plné dávky svojich liekov.
Donald Trump ako prezident rozhodne zlyhá, ak jediné čo svojim voličom ponúkne, bude pohľad na zahanbených akademikov a novinárov. Nemali by sme ale potláčať význam tohto typu kultúrneho zápasu ako ventilu pre uvoľnenie skrývaných frustrácií. Práve naopak – môže sa ukázať, že nakoniec bude súčasť receptu na vládnutie v čase polarizácie.
Článok pôvodne vyšiel na American Interest.