Nádej je najdôležitejšia vec v živote človeka, najmä pri jeho komplikovaných križovatkách. Dante Alighieri vo svojom najvýznamnejšom diele Božská komédia hovorí, že peklo je tam, kde niet žiadnej nádeje.

Justičné orgány Spojeného kráľovstva zobrali nádej na život rodičom malého Alfieho Evansa. Manželský pár a ich malý chlapček z robotníckeho prostredia Liverpoolu sústredili pozornosť celého sveta a dokonca aj niektorých na Slovensku, na veľmi vážnu tému hodnoty života. Zdá sa, že okrem citového, ľudského a v konečnom dôsledku nábožensko-filozofického hľadiska, sme svedkami zrodu nového práva. Práva, ktoré ako zmluvnej strane dohovoru o ľudských právach cestou rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva, sa nás bezprostredne týka.

Prosím, najprv pochopme, že budeme hovoriť o strete dvoch systémov – anglo-amerického a kontinentálneho. Ide o veľmi komplikovanú tému, ktorá sa v rámci krátkeho zamyslenia nedá úplne vyčerpať a to v tomto momente nie je ani mojim cieľom.

Treba povedať, že tomto prípade máme viacero rozhodnutí. To podstatné a prvé je z 20. februára 2018 a meritórne rozoberá medicínsky stav, etc. v danej kauze. Všetky ostatné majú procesný charakter, ale sú plné právnej argumentácie, ktorá sa zdá byť podstatná pre ďalší právny vývoj a v kontexte rozhodnutia Štrasburgu, aj pre nás.

Práve v jednom z tých rozhodnutí, in concreto 18.apríla 2018, odznela veta, že vzhľadom k poškodeniu mozgu, je Alfieho život zbytočný. O zbytočnosti následnej starostlivosti sa zmieňujú všetky rozhodnutia britských súdov.

Ak by sme však išli do detailov, názor súdu, že je možné odpojiť pacienta a tým pádom ukončiť jeho život (bavíme sa o rozhodnutiach, ktoré boli pred 23.aprílom, dňom odpojenia), by sami o sebe neboli dramatickým zvratom v práve a jeho hodnotovom režime. V UK už boli desiatky takýchto rozhodnutí.

Dramatickým sa stáva až moment apelačného konania, v ktorom sa rodičia odvolávajú na habeas corpus. Je to veľmi starý zákon, ktorý de facto garantuje osobnú slobodu. Išlo až do tohto týždňa o pýchu britského práva.

Aby som čo najľudskejšie vysvetlil celú otázku, rodičia chceli umožniť transport Alfieho do Talianska. Teda v tomto prípade nejde o to, či je efektívne, alebo nie je efektívne sa starať o 2 ročného chlapčeka. Tu nie je ani otázka práva na dobrú smrť, ako by sa to mohlo javiť a ako sa to snažia niektorí odprezentovať. Zákazom transportu sa z práva stala povinnosť.

Tu ide o rozhodnutie súdu, ktorý určil jedinú možnú cestu, aj za cenu obmedzenia osobnej slobody, vtedy ešte britských občanov, bez toho, aby bol ktokoľvek zatknutý a to cestu, že Alfie Evans, skoro 2 ročný chlapček, musí zomrieť.

Argument súdu bol jasný. Habeus corpus je vo veci otcovskej starostlivosti zastaralý, nedá sa použiť, lebo sa musí brať do úvahy blaho dieťaťa a to je, aby jeho život ukončený. Rovnako sa odvoláva na Detský zákon čl. 1 z roku 1989, kde blaho dieťaťa je nadradené rodičovskému právu a teda je plne v kompetencii súdu.

[Pozn.edit. : Habeas corpus je v angloamerickej právnej oblasti listina so súdnym rozkazom (angl. writ), vydaná sudcom alebo súdom v mene panovníka. Nariaďuje predvedenie určitej osoby pred súd za účelom, ktorý je vo write uvedený.

Väčšinou ide o predvedenie väznenej osobu pred súd za účelom vyšetrenia a rozhodnutia, či je väznená právom. Ak sudca rozhodne, že neexistujú evidentné dôkazy, ktoré by väznenie ospravedlňovali, väzeň odíde od súdu ako slobodný človek. Doručenie žiadosti (angl. petition) o habeas corpus sudcovi (vyššieho súdu) je teda postup, ktorým sa nespravodlivo väznená osoba môže dovolať nestranného sudcu.]

Pre mňa sa absolútne bizarným spôsobom odvoláva na medzinárodný dohovor o právach dieťaťa a najlepšom záujme ako zlatom štandarde dieťaťa. V tomto prípade je v najlepšom záujme dieťaťa ukončiť život.

Táto téma nie je o medicínskych poznatkoch. Minimálne dva prípady poznáme, kedy už človek mal zomrieť a žije. Ivan Štefunko (teraz líder Progresívneho Slovenska) mal dávno zomrieť pre nádor mozgu, ale dal si posúdiť diagnózu „konkurenčným“ posudkom a v USA ho úspešne operovali. Iný prípad bol prípad Ashleya Kinga z roku 2014, kedy chlapec mal nádor na mozgu, podľa názoru britských lekárov sa nič nedalo robiť a zachránili ho v Prahe. A takých je prípadov je veľa. Aj špičkoví lekári tvrdia, že ľudský organizmus je stále veľké mystérium, v ktorom prakticky nie je žiadna istota.

Preto je zrejmé, že tento prípad je o práve na konkurenčný názor, o rodine a práve na rodinný život, o tom že ľudský život ma takú hodnotu, že sa musia vyčerpať plne všetky možnosti a o práve na osobnú slobodu. Keby súd povedal „len odpojiť od prístrojov„, možno by malý Evans žil. Ale zákazom transportu a skutočnosťou, že nemocnicu strážila polícia, aby tento zákaz bol aj realizovaný, súd vyriekol jasný ortieľ smrti. Ak máme veriť britskej tlači, že dokonca bolo zakázané podávať jedlo, alebo vodu tomuto batoľaťu, tak sme na úrovni kanibalov a nie jednej z najstarších demokracii sveta.

Ale poďme ďalej. Európsky súd pre ľudské práva odmietol žiadosť ako neprípustnú, lebo sa netýka ľudských práv. Prosím bez komentára uvádzam čl. 8 Európskeho dohovoru a čl. 5 na ktorý sa odvolávali rodičia Alfieho Evansa :

Čl.8 Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.

Čl.5 Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanoveného zákonom ;písm. pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia za účelom výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán;

V kontexte čl. 5 a 8 Európskeho dohovoru je zrejmé, že obmedzenie osobnej slobody a rodičovských práv nebolo za účelom výchovného dohľadu, alebo predvedenia na príslušný orgán, ale za účelom ukončenia života. Odmietnutie takejto žiadosti poskytuje významný výkladový precedens do budúcna.

V tomto prípade neuznávam ani formalistické argumenty. Obsah dohovoru hovorí jednoznačne, že Evansovci mali mať právo opustiť krajinu a Alfie mal právo podstúpiť liečbu v Taliansku. Princíp ľudských práv je dôležitý z hľadiska obsahu a nie formy.

A to všetko dopĺňa fakt, že Alfie Evans sa stal medzičasom talianskym štátnym občanom, teda britské úrady zadržiavali cudzieho štátneho občana, čo sa nedá inak nazvať ako akt štátneho terorizmu.

Len na doplnenie bizarnosti je konštatovanie v jednom z rozhodnutí, že za hysterický postoj rodičov môže aj ich rímsko-katolícke vyznanie.

Ak európsky súd povedal, že táto téma nie je ľudsko-právna, zároveň povedal, že ústavodarná moc v každom štáte pri určení momentu ukončenia života rozhodnutím štátu, zdá sa nemusí byť limitovaná ľudskými právami. A to aj vtedy, ak ide nepriamy príkaz formou zákazu, ako to bolo v tomto prípade. Teda štáty môžu postupovať podobne, ako v prípade Alfieho Evansa.

Ale treba na doplnenie povedať ešte jeden fakt . Argument súdu bol, že de facto poškodenie mozgu spôsobuje, že žije len cez prístroje. Skutočnosť, že žil niekoľko hodín, alebo dokonca dní, bez prístrojov, jasne dokazuje, že súd sa mýlil a teda hovoril o živom človeku, ktorý žije za pomoci prístrojov a nie, že prístroje zabezpečujú jeho základné životné funkcie. Apropo aj srdcový strojček je prístroj, pomocou ktorého žije človek.

A napriek tomu, že bolo jasne a empiricky dokázané, že sa súd mýlil od počiatku, nekonal a nezrušil v záujme práva na život svoje rozhodnutie, ani nedovolil transport do Talianska .

Ak si pozorne prečítate všetky rozhodnutia súdov a pozriete si genézu príbehu, musíte dôjsť k jedinému záveru. Od začiatku bolo zrejmé: Alfie Evans musí zomrieť.


Autorský text: Martin M. Píry